Židovské matky

Ak by ste niekedy v druhej polovici 19.storočia zaklopali na dvere bežnej nemeckej rodiny, bola by to pravdepodobne farmárska rodina, kde by sa všetko točilo okolo statkov a deti by zrejme mali iba okrajové školské vedomosti. Avšak, ak by ste v rovnakom období v Nemecku zaklopali na bežnú židovskú rodinu, boli by ste pozvaní ku stolu, kde by vám mamička predstavila svoje ratolesti: "Toto je náš najmladší Áron a bude z neho lekár, ako jeho starý otec. Sára, naša stredná sa učí za lekárničku a najstarší syn Samuel býva u strýka vo Viedni, kde sa učí za právnika.... 

Židovské matky boli vždy všeobecne známe tým, že od malička vedeli koho vychovávajú. Vychovávali s jasným cieľom.  Medzi ich rady patrí: "Veľa vyžadovať a Veľa chváliť". V predvojnovom období, keď vzdelanie nebolo na vrchole rebríčka všetkých matiek, ony boli míle krokov vpred. A, že Židia potom vďaka tomu v predvojnovom období v Nemecku obsadzovali veľa vplyvných miest? Nuž, asi sa niet čomu čudovať...

Ale chcela by som k inej židovke teraz odbočiť. K takej, ktorá tiež vychovávala s jasným zámerom, no nie pre svet, ale Bohu. "Vyprosila som si ho od Hospodina, aby Mu patril po celý život." 1 Sam.1:28  Annin príbeh mi ukázal jej osobný "návod" na výchovu.

Mali sme raz doma z knižnice jednu prekrááásne ilustrovanú detskú Bibliu. Tak ma uchvátili tie obrázky, že som si z nej proste musela dačo prečítať. Otvorila som si príbeh Anny a jej malého Samuela. Príbeh celkom známy, no úplne ma vtiahol do svojho deja. Vidím plačúcu Annu, ktorá sa trápi nad tým, že nemôže mať deti, vysoké stĺpy Chrámu, pochmúrna atmosféra, a predsa všetko pôsobí tak posvätne. Anna dáva Bohu sľub, že ak jej dá syna, bude patriť Bohu, čo vtedy znamenalo, že bude celý život slúžiť v Chráme. Od momentu ako ho prestane kojiť. Čiže od veku približne 5 rokov. Wow...

Anna syna dostane a dá mu meno Samuel, čo znamená (ako ináč)  "Boh vypočul". A práve dnes nastal ten deň. Anna mu zabalí všetko čo bude potrebovať, rozlúčia sa s rodinou, priateľmi a odchádzajú hore do Chrámu za Élim, vtedajším veľkňazom. Tam má Samko ostať. Navždy. Potom bude mama prichádzať už len raz za rok, aby mu priniesla väčšie oblečenie.... fú, behá mi mráz po chrbte, lebo len ťažko sa vcítiť do Anninej kože. Avšak na konci tohto príbehu je jedna veta, ktorá úúúplne dostala moje srdce. Vtedy mi to celé doplo. Príbeh končí slovami " ...a malý Samuel šiel pokojne k Élimu a zostal v Chráme, a bol sním."

Mne sa v tom okamihu akoby premietol živý film o Anne, ktorá celých 5 rokov pripravovala malého Samka práve na tento moment. Ako mu z lásky vysvetľovala, že Chrám bude nádherné miesto, kde sa bude môcť učiť o ich dobrotivom a úžasnom Bohu. Ako mu každý večer rozprávala dych vyrážajúce príbehy, vďaka ktorým v ňom deň za dňom rástla úcta, obdiv, láska a túžba ku všetkému čo je Božie. Ako mu počas prechádzok opisovala Éliho, aký dar je to, že ho bude učiť tak múdry a láskavý človek. A tie jej nekonečné modlitby... denne sa modlila za tú chvíľu, za ten deň, aby Samuel mohol v pokoji povedať Élimu, "áno idem" a Bohu "áno tu som".

Sú to roky odkedy som čítala tento (pre mňa diamantový) príbeh, avšak Anna sa mi stala navždy mentorom. Jej príklad ma neustále vedie a učí, ako vychovávať deti pre "Chrám", pre vyvolenie Božie. Nie, nie som v tom zďaleka dobrá, no ten Boží odkaz Anninej výchovy sa mi odráža i na prázdnych stenách, ozýva sa v kupole všedných dní i období: "Vychovaj Mi proroka." "Vychovaj Mi služobíčku." "Uctievača." "Modlitebníčku." "Nauč ich milovať všetko, čo je Moje."  

..., a keď príde ten deň, že ich zavoláš menom, nech Ti s odhodlaním a celým srdcom môžu povedať "Pane tu som." - veď preto som bol vychovaný, pre to som sa narodil!

PS: Božia vernosť: Zo Samuela sa napokon stal jeden z najväčších prorokov všetkých čias a Anna mala ešte veľa ďalších detí :)