Príliš veľký na to...

Dávid (rodinný známy) nám rozpráva so slzami v očiach, ako k nemu Boh prehovoril skrze jeden zážitok. Autom prechádzal okolo autobusu, z ktorého práve vystupovali deti. Bola zima, všade samý sneh. Na chodníku sa vytvorila velikánska kopa snehu. Staršie deti prešli popri nej, ani si ju nevšimli. Z autobusu vybehol malý chlapec, ktorý v okamihu ako zazrel tú hromadu, rozbehol sa a skočil rovno do nej. Smial sa, jašil sa, ako sa len dieťa dokáže. Inšpirovaní spolužiaci sa nenechali dlho núkať a poskákali tam tiež. Dávid hovorí, "Keď som uvidel tú čistú radosť a slobodu detí, rozmýšľal nad sebou a nad dospelými všeobecne. Prečo sa všetci musíme stále tváriť tak strašne dospelo? Ako tie staršie deti, ktoré prešli okolo mysliac si, že sú už moc veľkí na také bujaré bláznovstvá." Priznáva, ako mu je ľúto, koľko šance bezprostrednej radosti zo svojho života premárnil iba preto, že sa cítil príliš veľký na to...

Často myslím na tento príbeh a vždy tak tajne dúfam, že o 20 rokov nebudem hovoriť to isté. Že prejavená radosť, veselý krik, nekontrolovateľný smiech, nepotlačované nadšenie, bujaré bláznovstvá, že to všetko a ešte viac bude vždy prítomné medzi mnou a mojim mužom, medzi mnou a mojimi deťmi, rodinou, priateľmi. Modlím sa, aby sa nikdy nikto nemusel pri mne cítiť, že je príliš veľký, malý, starý, ... aby mohol vyjadriť a prežívať svoju radosť a lásku naplno, veľkými plnými dúškami.