zbožňovali by Ho ...
(kompletný článok, z ktorého na fb bola len časť :)
Stratila som sa na chvíľu vo svojich myšlienkach, keď som si predstavila, ako by reagovali dnešní mladí ľudia, keby stretli Ježiša a zažili by Ho presne takého akým bol medzi ľuďmi:
Faloš a pretvárku verejne odhaľoval a karhal, ako najväčší hnus. Jednou ranou odpálkoval arogantných a uzemňoval tých, čo si mysleli, že sú niečo viac. Vždy šiel k podstate veci, výhovorky a alibistická diplomacia nemali miesto v Jeho rétorike. Neznášal a tvrdo kritizoval šikanu, nespravodlivosť, povrchné správanie, povyšovanie sa, dvojtvárnosť či dvojitý meter. Nikdy nehľadel na to, ako mu to môže poškodiť povesť, alebo aký názor majú na Neho "mocní".
Na druhej strane deťom priradil najvyššiu dôležitosť v nebeskom kráľovstve. Ľuďom na periférii (ktorí Mu nikdy nijako nemohli odplatiť Jeho láskavosť) venoval vždy zvláštnu pozornosť. Ľudia milovali rozhovory s Ním. Stále chceli sedieť niekde blízko Neho. A Jeho najväčšiu pozornosť priťahovali tí, čo mali číru, priamu, nepodplatiteľnú, nerozdelenú, nepokryteckú dušu a takú i vieru.
..... som proste presvedčená, že by Ho dnešní mladí zbožňovali. Od hlavy po päty. Ako vtedy, tak aj dnes by si práve z nich vybral svojich 12stich. Sú formovateľní, idealistickí, bez agendy, nepolitickí, živí, s túžbou zmeniť svet a dať do toho všetko....
No ale čo my? Čo my dospelí s takým Ježišom? Čo sa nedá vtesnať do ničoho, čo je nám pohodlne overené a známe? Čo má vždy svoju nebeskú agendu, ktorú stále stavia nad všetko, čo je pre nás dôležité? Čo je príliš otvorený o veciach, o ktorých je trápne rozprávať nahlas? - totiž bežne verejne riešime len omáčky, lebo to čo je jadrom vecí, je vraj každého osobná vec. Nevieme Ho prinútiť, aby to urobil podľa nás. Nestačí Mu naša lopota, snaha, furt Mu ide o niečo iné. Chce čas, chce srdce, chce nás ..... lenže to sú naše najstráženejšie a najvzácnejšie valuty. Všetko pekne odtál - potál. Máme vlastné schémy, vzorce, vlastné ciele, vlastný spôsob ich naplnenia. Pomaly napredujeme a čo je dôležité, vyzeráme pri tom, že to máme ako tak pokope. Lenže kam do toho všetkého napchať Božie Slovo - tie tisíce veršov, ktoré majú formovať náš život, myslenie, rozhodovanie, z ktorých teraz vezmem napríklad len tento jeden verš, že
"Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, NEVOJDE DOŇ" (Mk 10:15).
Hotovo. Ako dieťa? To zrovna nechcem počuť. Čo má dieťa také dôležité, čo ja nemám? Veď ani nevie poriadne, čo to Božie kráľovstvo je.
Presnú poučku asi nepozná no predsa má jednu fantastickú vlastnosť. A totiž, že dokáže neviditeľné veci brať smrteľne vážne. Dokonca i vážnejšie ako viditeľné. Deti kým sú deťmi nosia v sebe niečo nebeské a nadzemské, niečo čo nie je z tohto sveta, čo sa nenaučili od dospelých, ale jednoducho to v nich prebýva. Tá vnútorná čistota, ohromná schopnosť milovať a lásku prejavovať, úprimnosť v myslení a úžasná schopnosť veriť. A v to čo veria, berú smrteľne vážne.
Hneď sa mi vybavilo, že však aj my sme raz boli takí. Vtedy, keď nám Ježiš prekrížil cestu a zrazu, z jedného dňa na druhý sa stal naším všetkým. Našim šťastím, našim cieľom, odmenou, dedičstvom, zmyslom života. Veď z ničoho nič a úplne nezaslúžene nás vytrhol z tej slepoty a ničoty, do ktorej smeroval náš život. Zbožňovali sme Ho. Totálne. Milovali sme Jeho Slovo, lebo nám prinášalo slobodu do našich popletených predstáv a dodávalo hodnotu . S Ním sme dokázali donekonečna odpúšťať, obetovať sa... Ľahko sme si vedeli predstaviť, že celý život budeme misionármi v Afrike. Chceli sme činiť učeníkov, áno, chceli sme do neba dostať všetkých, všetkých z rodiny, zo školy, všetkých susedov. Mali nás za trafených, ale vôbec nám to nevadilo, veď sme boli Jesus Freaks. Hlavne nech spoznajú Ježiša, nech vidia, aký fantastický je, ako daruje duši raj, obracia život na ruby, otvorí oči a zrazu je ti jasné, že pachtiť sa pre ciele, ktorých centrom i cieľom nie je Kristus, je ako pracovať za slamu.
Nuž ale dnes sme už "dúležití" dospelí. Viditeľný svet nás rozdrcuje na kolomáž znovu a znovu, nevieme s ním nijako pohnúť, akoby to čo musíš na míle predbieha to, čo chceš. Účty treba platiť, o rodinu sa starať.... atď atď. Ako zlúčiť túto zemitú realitu s nebeským kráľovstvom? Keď sa zdá, že ozubené koleso A má úplne iné zuby ako koleso B? Zapadnú len tak, že sa rad radom opilkuje každý jeden zub. Až kým do seba nezapadnú a nezačnú sa spolu točiť..
Moja parafráza Marka 10:15 pre mňa znie, že - keď nebudem brať Božie kráľovstvo smrteľne vážne ako dieťa, nevojdem doň.
Ako by vyzerala moja ranná káva, kebyže ju pijem s Ježišom? Ako by vyzeral môj pracovný deň, keď by mojím cieľom vo vzťahoch bolo prinášať príchuť neba? Ako by som trávila voľný čas, nastavila svoje ciele, priority či žila svoje vzťahy, ak by som Božie kráľovstvo, Božie Slovo, Božie zasľúbenia, Božie pokyny pre život a zmýšľanie brala skutočne vážne? Tak vážne, že by mi to stálo za čas a všetku námahu venovať sa obrusovaniu môjho života pílkou Božieho slova?
Detaily robia deň, zo sekúnd sa skladá rok. A tento rok prešiel rýchlejšie ako TéŽéVé. Nedosiahla som žiadne extra ciele, ktorými by som sa mohla pochváliť, ale uvedomila som si, že bez ohľadu na to či je práve čas siatia alebo žatia, čas stavania základov či strechy, alebo čas kompletnej rekonštrukcie interiéru ... o jedno úpenlivo prosím Ducha Svätého: nech Kristus je v každej minúte môjho bytia.