Trinásta komnata

Ako sa v dnešnej kultúre takzvanej rovnocennosti pohlaví (a to na každej úrovni bez ohľadu na rozdielnosť pohlaví) sa dá aplikovať Božia predstava o role ženy v manželstve, že   

"Ženy nech sa podriaďujú svojim mužom, ako Pánovi, pretože muž je hlavou ženy,. ...... a žena nech prejavuje úctu mužovi."  Efež. 5:22,33.

Čo to v praxi znamená? A teraz nemyslím len navonok, navonok sa dá natrieť hocičo. Ale kto odhalí, čo sa nachádza v srdci ženy? Ak by prezradila, čo si v skutočnosti myslí, bolo by to volanie po spravodlivosti podľa Božích predstáv? Alebo nastolenie poriadku podľa vlastných. Veď na to má - je všestranná, prispôsobivá, učenlivá, vnímavá, verná, s perfektnou logistikou, nemá potrebu pretláčať ego ....o tom, čo všetko žena dokáže, sa dá sypať donekonečna. Počuť o tom všade. A aké sú teda prednosti muža, aby sa mu mala podriaďovať? Čo o nich vysiela okolie? Čo o nich hovoríme my ženy? (Započúvaj sa niekedy do rozhovorov, čo okolo teba znejú). A potom to, čo prichádza z vonku, plynie z médií akoby nič? Mám pocit, že neúcta k bežnému mužovi je dnes najlepší námet pre každú komédiu. To, čo Boh ustanovil ako pradávny princíp pre fungovanie rodiny a tým aj sveta, je dnes na výsmech. A nie len v komédii. Prototyp pravého muža je iba ten dokonalo vyzerajúci, nadpriemerne inteligentný, všetko zvládajúci, ženské srdcia lámajúci, každého zdolajúci hlavný hrdina. Taký bežný muž, zamestnaný, snažiac sa byť verný, s troma deťmi a s hypotékou na krku je nanajvýš poľutovania hodný jedinec . Nie je hrozné, čo nám je nenápadne dávkované? Kým sa zachraňovali ženy, mainstream sa potichu obrátil.

A ja sa priznám, niekde v hĺbke aj mojej duše sa nachádza kód, ktorý vraví, že ženy sú lepšie ako muži. Kto ho tam nasial? Neviem, len viem, že je to parazit, votrelec, ktorého ak budem vyživovať, ovládne moju identitu. Alebo ho odhalím, identitu pevne ukotvím v Kristu a vyživovať ma bude Pravda Slova. Znie to dobre, lenže nechať sa odhaliť???

Môj muž má v sebe úžasnú zdravú sedliacku múdrosť, vidí veci často inak ako ja a dnes to obdivujem a beriem to ako prínos. No boli roky, keď som sa (ozaj úprimne :) domnievala, že vo vzťahu som jediná dokonalá, duchovná (a samozrejme nedocenená) a len ja jediná viem, ako by všetko malo vyzerať. Môj muž to nemal so mnou ľahké. A jasné, že robil chyby, ale mne len potvrdzovali, nech vždy verím len sebe . Nasilu si musel budovať svoje miesto medzi nami dvoma, miesto pri nedobytnej pevnosti, ktorou bola moja duša. A opustiť túto svoju pevnosť? Zmeniť svoje predstavy? Zmeniť seba? Nemožné. Ako sa dá zmeniť dokonalý človek? Prečo ja? Ja čo robím všetko, čo len môžem? Starám sa koľko len vládzem? Modlím sa koľko len viem? Ja mám niečo meniť? Nech sa mení on. On tam má riadne rezervy. - takže asi takto vyzerala moja vnútorná úcta (hoci tá vonkajšia vyzerala jak vystrihnutá z časopisu).

Inač čo sa týkalo života s Bohom - v tom som bola vždy jak ryba vo vode. Bolo ľahké chváliť Pána a toho druhého pána mať v zuboch. To, že to nie je v poriadku, bolo pre mňa neviditeľné. A vpustiť Ducha Svätého do 13tej komnaty - tam, kde sa nachádza môj pravý postoj k sebe a k môjmu mužovi bolo nemožné. Bol to proste taký nejaký nedotknuteľný, neodhaliteľný priestor. Ale Boh bol trpezlivý. Bol so mnou vo všetkom, bol mojim silným stromom, nežným úkrytom, mojou nádejou a silou. Klopal, no nenútil. Len čakal.

Moje trápenie trvalo, kým som nepochopila jednu zásadnú vec - že darmo budem hovoriť, ako si ctím Boha, keď v hĺbke svojho srdca si nedokážem ctiť svojho manžela. Že tieto dve veci sú neoddeliteľne na seba napojené. Msg preklad verša 23 vraví, že "Manželky, buďte chápavé k svojim manželom a podporujte ich spôsobmi, ktoré prejavujú vašu podporu Kristovi." Inými slovami, to ako sa (aj srdci) chovám k mužovi je odrazom môjho vzťahu ku Kristovi (a naopak). Ešte inak - ak si myslím, že moja vnútorná úcta ku Kristovi je 100 a k mužovi 10 - biblická matematika je v konečnom dôsledku 10 pre oboch. Znie to hrozne, ale dáva to hlboký zmysel. Pred Bohom nie sme vytrhnutí z kontextu vzťahov, v ktorých žijeme, práve naopak, v nich sa odráža náš vzťah k Bohu. A hoci ma Boh neskutočne miluje aj s tou desinkou, to je istá vec, no vie, že život je o niečom úplne inom, keď ho nežijeme v sebaklame. A tak čakal, kým som nezačala úprimne a denne volať k Bohu: "Ježiš, prosím zmeň ma! Odhaľ ma!"

A On začal. Nastavovať zrkadlo. Desivá vec. Ale prehltnutie Božej pilulky má vždy najlepšie účinky. Bol to však riadny proces, a stále je - nechať sa doopravdy premieňať a odhaľovať Božím Slovom - tam je svetlo, ktoré svieti do mojej najväčšej tmy. No a keď som si už myslela, že to všetko chápem, aplikujem, proste už mi to všetko dochádza, moje vnútorné ja sa zmenšuje, prichádza nejaký konflikt. Rozprúdia sa emócie, ja vidím už len to, čo ja vidím a tak to končí tresnutím dvier a revaním do vankúša: "Neznášam to! Tvrdohlavý chlap, v živote sa nezmení, Bože ani Ty ho nezmeníš, ja sa musím podriaďovať a on nič!!!! Ešte sa budem musieť aj ospravedlniť. Nenávidím túto nespravodlivosť!.... " a tá ťažko budovaná úcta bola znovu v háji. Ale keďže Boh už bol uprostred mojej 13 komnaty, proces takéhoto exempóre bol už iný. Po 25tej slze som už dokázala vnímať hlas Ducha Svätého:

"Veríš, že tvoj život je v mojich rukách? A to v úplne každom detaile? Vieš mi konečne dôverovať, aj keď je to inak než chceš? Dokážeš prijať, že skrze tvojho muža to JA pracujem v tvojom živote?!!! Uvoľníš sa pre moju cestu v tebe???"

.... a zmena je v tom, že a toto rozhodnutie je vždy ľahšie, moje exempóre sú vždy oveľa kratšie a intervaly medzi nimi vždy dlhšie. Duch Svätý je úžasný Radca (najlepší manželský Poradca) a Učiteľ.

Sánka dolu šéfe

S veľmi dobrou priateľkou sme sa raz bavili o našich mužoch, o randení s nimi a tak. Môj muž je perfektný spoločník, takže rande je vždy zážitok, a nielen rande, ale celkovo aj naše každodenné rozhovory, či umieranie od smiechu. Dokáže odhodlane počúvať o tom, čo hovorím ja a tiež vášnivo rozprávať o čomkoľvek čo má na srdci, že proste s nikým na svete sa mi tak dobre nebaví, ako s ním. Je to niečo, bez čoho si život neviem predstaviť. A tak sa pýtam nadšene svojej priateľky: "Kedy ste boli naposledy na rande? Máte kam dať deti? Máte čas sa vyrozprávať? Atď." A ona na to, "No vieš, boli sme pár krát na rande, ale môj Zdenko (meno som si vymyslela) je úžasný manžel, ale je veľký introvert a veľké konverzácie sú pre neho veľké trápenie, väčšinou je potichu. A čo ho ja budem trápiť? A tak robíme aktivity, ktoré sú príjemné pre nás oboch a pri ktorých netreba veľa rozprávať." - padla mi sánka. Vnímaš tú hlbokú úctu? Neponížila svojho muža, ani sa neľutovala, jednoducho korčuľuje s tým čo má, a nie len to, ale ladne, vznešene, s láskou a s tým, že srdce jej muža jej môže úplne dôverovať.

Čo by bolo keby....

V jednej dobrej knihe bolo opísané jedno velice účinné cvičenie predstavivosti pre ženy. Každá si mala predstaviť, že sa práve teraz nachádza na svojom pohrebe a zamyslieť sa nad tým, čo by tak jej manžel mohol úprimne povedať o ich spoločnom živote. Pre mnohé ženy, ktoré sa takto zamysleli, to bola dobrá sebareflexia. Čo by to bol za život, ak by môj muž musel povedať: "Je mi to ľúto, ale nikdy som nevedel urobiť moju ženu skutočne šťastnou. Veľmi som túžil byť niekým komu ozaj dôveruje, ale nepodarilo sa mi to. Vždy chcela to, čo som jej nevedel dať. Miloval som ju, no chcela byť milovaný inak. Ochraňoval som ju, ale zdalo sa jej to príliš. Poznali sme svoje hlboké túžby, no báli sme sa obetovať jeden pre druhého v strachu, že stratíme samých seba. Mali sme všetko potrebné k tomu, aby sme boli spolu šťastní, lebo sme mali kľúč - Krista - On jasne ukazuje cestu, no my sme kristovcami iba na oko, každý sme chceli iba tú svoju..

Tak toto by som v rakve teda nechcela počuť. Nebolo by lepšie počuť, že:

"Keď celý svet o mne pochyboval a ja o sebe ešte viac, moja milovaná žena mi vždy vravievala - ty si úžasný muž a Boh si veľmi použije tie skvosty, čo v sebe máš. Ona nepochybovala o tom ani raz. Nevedel som jej dať všetko, no ona bola vždy veselá a spokojná. Išlo jej vždy o viac, než o to čo je viditeľné. Aj vo mne videla to, čo nikto iný. Inšpirovala ma, povzbudzovala, počúvala ma a počúvala otvoreným srdcom, to čo horelo vo mne, horelo i v nej. Pri nej som mohol byť tým, kým som a s odvahou som mohol vstupovať do všetkého, do čoho ma volal Boh.

Prístup je všetko:

"Chcem tak tvrdo pracovať na svojom manželstve, akoby som sa snažila, ak by som bola prezidentom nejakej spoločnosti"" napísala Linda Dillow, keď mala 34. Dnes má 75 a svojou úctou k Bohu, Jeho Slovu a svojmu manželovi ovplyvnila nekonečné množstvo žien po celom svete, vrátane mňa. Vďaka Ti Ježiš.