Skláňam svoj život/z knihy Uhas môj večný smäd/Linda Dillow

SKLÁŇAM SVOJ ŽIVOT

Skloňme svoje životy v úcte pred Bohom. (Žalm 95:6 parafráza)

Vieš si predstaviť apoštola Pavla? Ja áno. Je unavený. Ruky boľavé. Celú noc písal o milostiach Božích. Ako si spätne číta svoje slová, ktoré raz svet spozná ako 11.kapitolu Rimanom, z jeho srdca vytriskne chvála. Položí si pierko na stôl a padá na svoju tvár pred svojim Pánom a dokáže vydýchnuť len "Och!" ....toto kratučké slovo, ktoré tak veľa znamená. Keď Ho uzrieme v Jeho svätosti, neexistujú slová, reč, ani jazyk, ktorý by opísal Jeho majestát.

Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú Jeho súdy a aké nevyspytateľné Jeho cesty. Veď kto pozná Pánovo zmýšľanie? Kto bol Jeho radcom? Alebo kto Mu vopred niečo dal, aby Mu to musel vrátiť? Veď od Neho, prostredníctvom Neho a pre Neho je všetko, Jemu patrí sláva na veky. Amen. Rim.11:33-36

Pavol si znovu vezme svoje pierko a dumá. "Ježiš Kristus dal všetko..... Čo môžem dať na oplátku ja? Nič hodnotné nemám. Ak by som dal všetko čo vlastním, nebolo by to dosť. Ak by som dal svoje talenty, službu, čas, stále je to málo. Čo Mu teda môžem dať?" A vtedy sa otvoria Pavlove oči a prezrie: "Áno .... môj život. To je ono. Môžem Mu dať svoj život. Celý ho pred Ním môžem skloniť v úcte."   ... a tak napíše jeden z najznámejších veršov Nového Zákona:

Povzbudzujem vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, aby ste odovzdávali svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obetu, ako vašu rozumnú službu Bohu. Rim.12:1

Páči sa mi, ako je to v preklade The Message : "S Božou pomocou vezmi svoj každodenný, bežný život - svoje spanie, jedenie, chodenie do práce, všetky bežné záležitosti - a polož ich pred Boha, ako svoju obeť."

Objavenie radosti z odovzdanosti

Odovzdať svoj život Bohu, je niečo veľmi osobného, preto ťa poprosím, aby si teraz urobila niečo dôležité. Predstav si pred sebou veľkú dopravnú značku STOP. Bude to znamenie, že sa máme ZASTAVIŤ, OBZRIEŤ SA, POČÚVAŤ a PREMÝŠĽAŤ, hlboko premýšľať o svojom živote.

Prečo tak mnoho krát vôbec o živote nepremýšľame? Myslím tým, skutočne si nedáme čas o ňom skutočne rozmýšľať? Jedna žena to povedala veľmi výstižne, "Mám toho dnes toľko, že proste nestíham na tým ešte aj rozmýšľať."

Lenže musíme. Ako čítame v žalme 39 vo verši 6, život prejde tak rýchlo.

Daj mi poznať, Pane, môj koniec i aký je ešte počet mojich dní; nech si uvedomím, aký je krátky môj život. Hľa na pár piadí si mi dní nameral a dĺžka môjho žitia je pred Tebou ako nič. Veru, len zdaním je bytie človeka." 

Zastav sa a premýšľaj. Kedy to bolo naposledy, keď si sa hlboko zamyslela nad svojim životom? Nemecký filozof Goethe povedal, "Veci, na ktorých záleží najviac, nikdy nesmú závisieť od nemilosti vecí tých, na ktorých záleží najmenej." Na čom záleží tebe?

Lorraine hovorí:

Bola som kresťankou 15 rokov a hoci som si užívala vzácny a hlboký vzťah s Bohom, nemohla som poprieť to, že mnoho krát môj život prenikal nepokoj. Nerozumela som tomu. Ježiš nám sľúbil pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum. Tak prečo ho potom nemám? Boh mi zjavil svoju odpoveď prostredníctvom dvoch udalostí. Prvá sa stala ráno počas toho, ako som si čítala Slovo. V Jánovi 14:9, Ježiš a Filip diskutujú a Filip povie niečo odveci (a s tým sa viem úplne stotožniť). Ježiš na to, "Čo ma nepoznáš Filip? Veď už tak dlho som s vami." Tento verš ma prenikol. Akoby sa Ježiš túto otázku pýtal priamo mňa, "Lorraine, veď tak dlho so mnou kráčaš, čo ma nepoznáš?" No nevedela som, čo na to povedať. Vedela som veľa o Ježišovi, no poznala som skutočne Jeho? Niečo v našom vzťahu chýbalo. O pár týždňov neskôr som čítala knihu, kde sa autor spýtal, "Ste sto percentne oddaný Bohu?" Hoci som sa snažila túto otázku trochu obísť, Duch Svätý ma nepustil ďalej. A tak som odložila knihu nabok a snažila som sa odpovedať na túto otázku tak úprimne, ako len viem. "Áno, Ježišu, veď Ty si môj Pán. A ja som takmer na sto percent odovzdaná." ... takmer na sto, aspoň na 98. Iba kúsoček si nechávam pre seba, len pre istotu, ak by Boh odo mňa chcel niečo príliš ťažké, napríklad žeby som musela všetko predať a presťahovať sa do AIDSom zamorenej krajiny hlásať evanjelium. V tých dvoch percentách sú natlačené moje najhoršie strachy, pochybnosti a nikdy nezodpovedané otázky, ako napríklad - Ak si tak mocný Bože, tak prečo môj otec musel zomrieť, keď som mala sedem? Prečo moja sesternica spáchala samovraždu? Prečo sa kamarátke narodilo mŕtve dieťa, hoci sme sa tak veľmi modlili? .... Bola som zhrozená, koľko strachu a hnevu mám naskladaného v týchto dvoch percentách svojho života. Vyčítam Bohu: "Slúžim Ti, modlím sa, nasledujem Ťa najlepšie ako len viem. A to nestačí? To Ti aj strachy, pochybnosti a nezodpovedané veci mám dať?" V tom momente prišla myšlienka: Ja som dal pre Teba všetko. .... a s tým som nemohla viac bojovať. Áno, On dal za mňa všetko. Dokonca Svoj vlastný život. A mám ja dať menej? Sklonila som hlavu a modlila som sa, "Bože, som chorá z toho, ako nedokážem pustiť tie svoje dve percentá. Je mi z toho nanič. Pane, odovzdávam Ti ich. Dávam Ti všetko, nič nedržím späť. Rob so mnou, ako si želáš..... Celé moje vnútro sa uvoľnilo. Všetky moje úzkosti boli preč. Ten pokoj, čo prichádza s úplným odovzdaním sa Bohu nahradí to bojovanie s Bohom. Dodnes neľutujem tento deň.

Podobne ako Lorraine, tak i Dr.Walter Willson odhalil radosť z odovzdanosti. Jeden misionár sa pýta tohoto doktora a zároveň pastora, "Kým je pre vás Duch Svätý?"  On na to, " Veď je jednou z Osôb svätej Trojice. Je Učiteľ a Sprievodca." No misionárovi táto odpoveď nestačila, "Dobre, ale kým je pre vás?" Doktor na to, "Úprimne? Ničím. Nemám s Ním žiadny kontakt, žiadny vzťah. A vlastne celkom sa mi darí aj bez Neho." Ako vypovedal tieto slová, misionárovi ostalo veľmi smutno a s bázňou na to odpovedá, "Aha, tak to preto je váš život bez ovocia, hoci sa tak veľmi snažíte. Ak by ste osobne poznali Ducha Svätého, zmenil by váš život." Dr.Willson chcel po tomto pochopiť, o čom tento misionár hovoril a vypočul si kázeň jedného episkopálneho kňaza na tému Rim.12:12 - ako svoje telá ponúkať ako živú obeť uctievania. Kňaz sa v kázni spýtal: "Komu vlastne máme dávať svoje telá k dispozícii? Ježiš svoje telo má a sedí po pravici Otca na tróne. Avšak Duchu Svätý bol poslaný na zem. A On telo nedostal, tak ako Ježiš. Naopak dáva nám nesmierne privilégium, že sa práve naše telá môžu stať miestom, kde môže Duch Svätý prebývať tu na zemi." Keď sa Dr.Willson vrátil domov tvárou si ľahol na koberec v Božej prítomnosti. Vypočujte si jeho modlitbu:

Pane môj, celý svoj kresťanský život som s Tebou zaobchádzal, ako so svojim sluhom. Keď som Ťa potreboval, zavolal som Ťa, keď som bol zaujatý prácou, prosil som Ťa o úspech. Vždy som Ťa považoval len za ochotného sluhu. Ale už viac nebudem. Odovzdávam Ti svoje telo, od hlavy až po päty, je Tvoje. Chcem žiť pre Teba, život aký sa Tebe páči. Môžeš moje telo poslať do Afriky, alebo položiť ho choré do postele. Môžeš ma poslať do Tibetu s evanjeliom. Alebo k Eskimákom, alebo do nemocníc s tuberkulózou. Toto telo je od tohto momentu Tvoje. Ďakujem, že si ho prijal, že si si ho vzal. A teraz už navždy patríme jeden druhému."

Naša odovzdanosť sa stane pozdvihnutím

Keď pokladáme náš život na oltár ako živú obeť, vedie nás to od k svätého očakávania (skutku uctievania) k svätej poslušnosti (životnému štýlu uctievania). Ako kráčam vo svojom uctievaní, každé slovo vyslovím, ako akt uctievania. Vo svojich povinnostiach dňa pracujem a je to súčasť môjho uctievania. Skláňam sa pred Božím načasovaním. Vždy keď uctievam uprostred svojej bolesti, i tam si ctím svojho Otca. Takýmto spôsobom života sa na život pozerám úplne inak. Môj život zrazu získava oveľa vyšší zmysel. Každá, aj tá najmenšia vec sa môže stať platformou uctievania.

Sandy píše:

Keď som dokázala skloniť pred Ježišom všetko - svoju prácu, agendu, slová, svoju bolesť - a vyjadriť to ako svoje uctievanie, všetko sa v mojom živote zmenilo. Prináša mi to potešenie do každej oblasti môjho života, dokonca aj do mojej zúfalej práce. Aj keď nie som si stále istá, aké je vlastne moje miesto tu na zemi (hoci už mám 50), no od malička som túžila milovať Ježiša ... a to chcem, milovať Ho celým svojim životom! Wow!

SKLÁŇAM SVOJE SLOVÁ

Keď začnem v Biblii vyhľadávať všetky verše ohľadom reči a jazyka, ide na mňa depresia. Uvedomujem si, že mi bude trvať celý život, kým sa Božia pravda stane realitou môjho každodenného života.

Moje slová bodajú, ako meč... Prísl.12:18(parafráza)

Moje slová môžu priniesť smrť... Prísl.18:21 (parafráza)

Samozrejme, že tieto slová nie sú myslené doslovne, lebo veď potom by všade navôkol ležali po zemi iba samí mŕtvi manželia a deti. No tieto verše hovoria o inej ujme: o smrti rešpektu našich detí, keď nás počujú, ako bez rešpektu bodáme slovami do srdca ich otca. O smrti detskej radosti, keď ho mama bodne sarkazmom a kritikou. Vidíš ten obraz? Hnusný, však. No ešte iný portrét je vymaľovaný v týchto istých pasážach:

Kto bezohľadne rozpráva, akoby bodal mečom, avšak jazyk múdrych prináša uzdravenie. Prísl. 12:18

Smrť i život sú v moci jazyka. Prísl. 18:21

Aký paradox: rany vs. uzdravenie, smrť vs. život. Nádej prichádza z druhej polovice týchto veršov. Keď slovami žehnáme Bohu i ostatným, stanú sa sladkým voňavým uctievaním Otca.

Dana túžila byť manželkou a matkou, ktorej slová prinesú život, avšak cítila, že v tom maximálne zlyháva. Snažila sa, obviňovala sa, ešte viac sa snažila, no nič nepomáhalo. Neustále z jej úst plynuli nahnevané, jedovité, nepekné slová k jej manželovi. Hlboko ju zranil, pretože ju odmietal v oblasti sexuality, a tak Dana používala slová, aby mu tie rany vracala tvrdo naspäť. Avšak v tom ju začal Boh meniť. Veď povie vám to sama:

Vedela som, že robím zle, ale nevedela som to zastaviť. Moje slová si žili vlastným životom. Študovala som Slovo, čítala knihy na tú tému, no ostávala som rovnaká. Potom sa ale niečo zmenilo hlboko v mojom vnútri. Pred tým, než som zaspala, prehrávala som si v mysli môj deň a predstavila som si svoje slová, ako sa skláňajú pred Bohom. Všimla som si, že niektoré slová boli tvrdohlavé - nie a nie sa pokloniť. A uvedomila som si, že to je to moje "kázanie", ktorým sa vyrútim na svojho muža, až mu z toho všetky chlpy stoja na hlave. Zvykla som si myslieť, že veď mám pravdu, lenže ak moje slová neuctievajú Boha, tak potom moje mudrovanie musí skloniť svoje kolená.

Danina cesta začala, keď sa ma u mňa v obývačke spýtala, " Čo teraz študuješ Linda?" A tak som jej povedala o tom, čo ma Boh učil o mojich slovách z listu Jakuba a Efežanom. Ako sme sa zhovárali, Boh prenikol jej srdce a zrazu videla svoje slová tak, ako ich vidí Boh. A túžila ich skláňať pred Ním v úcte.

Žehnať i zlorečiť

Jazykom dobrorečíme Pánovi a Otcovi a ním zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza žehnanie i zlorečenie. Bratia moji, ale nemá to tak byť. Jakub 3:9-10

Koľko krát sa mi stalo, že som po spievaní chvál po bohoslužbách vliezla do auta povedala Jodymu i deťom niečo hnusné? Koľko krát som vstala zo svojich modlitieb, z úžasného času v uctievaní a vyletela som na svoju rodinu? Zistila som, že mám niečo spoločné so slimákom. Vedela si o tom, že toto zaujímavé stvorenie má na svojom jazyku zuby? Jeden malinký slimák má pod mikroskopom 30 000 zubov na svojom jazyku. Tento malý zubáč ma svoj jazyk zrolovaný ako stuhu, až do momentu, keď vytasí toto ostré príslušenstvo, ktorým dokáže prerezať najhrubší list jak malinu.

Boh dal slimákovi tento podivuhodný jazyk na to, aby sa najedol, ochránil a prežil. Nám bol jazyk daný na to, aby sme ním oslavovali Boha. Avšak sme si naň namontovali zuby.

Nech z vašich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na budovanie, kde treba, aby počúvajúcim prinášalo milosť. Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorého pečať nosíte na deň vykúpenia. Efež. 4:29-30

Vieš si predstaviť ten rozdiel v našich domácnostiach, ak by sme žili podľa týchto dvoch veršov? Rozdeľme si ich a pozrime sa na nich v ďalších prekladoch:

Verš 29.

"Nepoužívaj urážlivý a hnusný jazyk. Nech všetko čo povieš, je dobré a užitočné, aby sa tvoje slová stali povzbudením pre tých, čo ich počujú." (NLT)

"Daj si pozor na to, ako sa vyjadruješ. Nech z tvojich úst nevychádza nič urážlivé a hnusné. Vrav len to, čo pomôže, nech je každé tvoje slovo darom." (MSG)

V Gréčtine je v týchto pasážach použité slovo sapros (urážlivý, hnusný), ktoré doslova znamená "odporné, hnilé odpadky". Už si niekedy cítila, ako smrdí hnilá ryba? Čo sú to za hnusné slová? Je to ak poučujem namiesto toho, aby som ich milovala slovami. Keď nútim svoj názor, keď ohováram, vysmievam sa a používam kruté slová. V ten deň, keď som si uvedomila, že moje slová môžu spôsobiť emocionálnu smrť, otvorili sa mi oči.

V 30.verši je napísané

"Nezarmucujte Boha, nelámte Mu srdce." (MSG)

"Nespôsobujte smútok Duchu Svätému." (NLT)

Ako zarmucujeme Svätého Ducha? Svojimi slovami. Nerada zarmucujem ľudí, o čo viac nechcem ubližovať môjmu Tešiteľovi a Radcovi, ktorý prebýva vo mne, vedie ma k Pravde a ktorý mi zjavuje Otca. Mám si teda zalepiť alebo radšej zašiť svoje ústa?

Hriešne vzorce v mojej reči

Je mi jasné, že zlyhávam v tejto oblasti. Už mám viac než 60, poznám svoju tendenciu byť impulzívnou a viem o tom, že si myslím, že mám vždy pravdu. A všimla som si, že rovnako ako máme vzorce v správaní, ktoré sú niektoré hriešne, tak ich máme aj v reči. Pre niekoho to môže byť sarkazmus, pre iných kriticizmus, či negativizmus. Pre mňa je to, že hovorím vtedy, keď nemám. Poznám verše, že "múdry človek používa málo slov" či "tí, čo ovládajú svoj jazyk budú mať dlhý život. Otvorením svojich úst môžeš zničiť všetko." (Prísl.13:3,17:27)

No predsa však slová chŕlim. Do svojho denníka som si 7.augusta 2000 napísala toto:

Bola som na kolenách pred svojim Otcom, uctievala som piesňami "Svätý je náš Pán" a "Ty si ten Najvyšší Pán". Modlila som sa - Ó Pane, nech Ťa aj moje nevypovedané slová uctievajú. A sama som bola prekvapená tým, čo som povedala. Prvý krát som sa modlila, aby som Boha uctievala svojim mlčaním. A ako som nad tým rozjímala, uvedomila som si, že rovnako, ako prinášam slávu Bohu volením si múdrych slov, tak Mu ju prinášam i tým, ak ostanem ticho, keď to vo mne vrie. Keď postavím stráž ku svojim ústam, aby nepoučovali môjho manžela a naše dospelé deti. Keď prichádza príval slov, čakám na Božie načasovanie a skláňam pred Bohom všetko, čo chcem povedať.

Často sa Boha pýtam, "Mám toto povedať?" A On mi často povie, "Budem bojovať za teba, zatiaľ kým budeš ticho." (Exod.14:14) Možno som jediná, ktorá dostala od Boha takéto slovo, kvôli môjmu večnému rozprávaniu. Problém však je, že pre mňa to je veľmi emocionálne uvoľňujúce, keď to môžem dať zo seba von. Lenže často hovorím príliš rýchlo a tým sa staviam Bohu do cesty. Ak Boh nepracuje podľa môjho harmonogramu, tak mám pokušenie Mu v tom pomôcť. A preto musím denne skláňať svoje vypovedané, rovnako ako aj nevypovedané slová pred Pánom.

Moc povzbudzujúcich slov

Známy autor Larry Crabb hovorí nasledovný príbeh o tom, ako sa zvykal zajakávať vo svojich tinedžerských rokoch. V cirkvi boli ľudia povzbudzovaní vyjadrovať sa verbálne. Larry sa chcel modliť nahlas, ale už len myšlienka na to ho na smrť desila. Raz sa pridal k u skupine mužov, a keď otvoril svoje ústa, aby sa modlil, tá jeho modlitba bola čistý nonsens. Bol zdrtený. Ponížený sa chcel odtiaľ čo najrýchlejšie vytratiť. Keď už stál pred vchodovými dverami zboru, niekoho ruka spočinula na jeho pleci. "Och len to nie," pomyslel si, "určite sa mi prišiel niekto posmievať". Obzrel sa a zbadal staručkého muža, staršieho zboru, ktorý mu hovorí s úsmevom, "Larry Crabb, chcem aby si vedel, že akýkoľvek plán by Boh mal s tvojim životom, ja budem vždy na 100% stáť za tebou." Dnes, keď je už mnoho rokov po tejto skúsenosti, Larry Crabb má po každé slzy v očiach, keď si spomína na to. Niekto v neho veril. Niekomu záležalo natoľko, aby vyslovil slová nádeje a povzbudenia tejto zdrtenej duši.

Grécky výraz pre povzbudenie je slovo parakaleo. Ježiš povedal, že keď odíde, pošle iného Tešiteľa - Svätého Ducha. Toto slovo "tešiteľ" (paraclete) pochádza z dvoch gréckych slov: para - čo znamená "s" alebo "popri" a kletes - čo znamená "volať". Čiže Duch Svätý nám je daný na to, aby kráčal s nami v našom bolesti - plnom živte ako Povzbudzovateľ. A Boh hovorí, že aj my máme byť paraclete pre našich milovaných. Môžeme kráčať popri našich manželoch, deťoch, rodičoch či priateľoch a povzbudzovať ich, aj keď je život ťažký.

V období keď domácnosť Dillowovcov bola plná tinedžrov, s priateľkami sme sa rozhodli, že si spravíme biblické štúdium na tému "ako byť lepšími povzbudzovateľkami" pre našich našich puberťákov. Jeden týždeň sme si dali domácu úlohu, že každý jeden deň musíme povedať niečo pozitívne každému dieťaťu i manželovi. Neznie to ako ťažká úloha. Ale bola. Ženy na ďalšom stretnutí hovorili, "Tie slová zneli tak divne v mojich ušiach. Uvedomovala som si, že je to preto, lebo ich používam tak málo." Druhá zistila, " Moje ústa automaticky hovoria negatívne slová, vydávajú rozkazy a hovoria bez rozmýšľania."

Jednu noc som nevedela zaspať. V anglickom slovníku som si musela vyhľadať slovo encourage (povzbudzovať). Predpona "en" znamená "vložiť" a "courage" znamená odvaha. Takže ak poviem môjmu mužovi ako ho obdivujem za to, že dokázal s láskou reagovať na človeka, ktorý ho zranil, tak tým do neho vkladám odvahu. Naopak pri slove discourage (znechutiť, odradiť), je predponou "dis" a tá zanemá "oddeliť od". Takže ak hovorím odradzujúce slová, oddeľujem svojho muža od odvahy, ktorú tak potrebuje, aby sa stal Božím mužom.

Povzbudenie motivuje manželov, manželky, deti i priateľov, aby to vydržali aj vtedy, keď je to ťažké. Naše deti dali manželovi na jeho 48sme narodeniny zarámovaný zoznam "48 dôvodov, prečo je tato úžasný!" a dodnes má tento obraz na svojom stole. Pamätám si ten deň, keď deti vyrábali toto umelecké dielo. Za dverami ich izby bolo počuť výbuchy smiechu, vedela som že to bude parádny dar. Niektoré dôvody boli super humorné, ale niektoré boli veľmi dojímavé, ako "Tato je super, lebo chce aby jeho deti žili pre Ježiša." Tiež si pamätám, ako tieto slová dodávali tomuto tatovi nádej, keď jeden z jeho synov bojoval s nasledovaním Krista. Už je mnoho rokov odvtedy, a tato má svoj zoznam stále na stole.

Pokloníš svoje slová?

Udivuje ma prepojenie - negatívne i pozitívne - medzi Duchom Svätým a našimi slovami. "Nezarmucujte Ducha Svätého svojou prehnilou rečou."(Ef.4:29-30 parafráza) a "Buďte plnení Duchom, hovorte si navzájom žalmami a hymnami, duchovnými piesňami. Spievajte a srdcom tvorte melódie Pánovi." (Ef.5:18-19)

Keď sa rozhodneme dovoliť Duchu Svätému, aby nás plnil, budeme môcť aj my plniť ostatných životodárnymi slovami. Budeme potešovať Ducha Živého Boha, ktorý prebýva v nás. Vzrušuje ťa táto myšlienka, ako mňa? Moje slová dokážu doslova potešovať, nadchýnať a obšťastňovať Boha!

Ale pamätaj, skláňať svoje vlastné slová v uctievaní pred Bohom nie je ľahké. Je to obeť. Pred rokom prechádzala jedna mladá mamička kopcami Južného Welsu, nesúc svoje bábätko na rukách, keď ju zastihla nečakaná fujavica. Sneh razom zavial všetky kopce. Temná hmla premenila deň na noc a ona vedela, že nedôjde do cieľa. Pomaly vyzliekla svoje vrchné vrstvy oblečenia a zabalila do nich bábätko. Do svojho šálu, svetra i bundy. Vyčerpaná vetrom nakoniec padla na zem a nedokázala ísť viac ďalej. Dieťatko si ale silno privinula k hrudi, aby ho čo najviac ochránila od chladu vlastným telom. Keď snežná búrka skončila, žena bola nájdená pod veľkou kopou snehu. Jej telo zamrzlo. Avšak bolo počuť akoby plač. Odmotali vrstvu po vrstve a na ich prekvapenie objavili bábätko, živé a úplne zdravé. Jeho matka položila život za svojho milovaného syna. O mnoho rokov neskôr, tento syn Dávid Lloyd Geoorge sa stal premiérom Veľkej Británie a jedným z najlepších anglických štátnikov.

Mnoho mám by to isté spravilo pre svoje dieťa. Dalo by svoj život za svoj vzácny poklad. Boh nám dal slávny poklad slov a každý deň máme šancu obetovať to vlastné a dať život tomu Božiemu. Vymeniť žehnanie za nadávanie, povzbudenie za odradenie.