Pôstiť či nepôstiť
.... to je otázka! Máme pred Veľkou nocou a pre niektorých je to obdobie pôstu. Pýta sa ma jedna vzácna sestra (inak Terka ďakujem, ty ma vždy inšpiruješ k písaniu...), že ako prežívam toto pôstne obdobie. Až som sa zastavila, zamyslela a vravím, "Vieš čo, keď si to tak vezmem, tak ja mám tuším pôstne obdobie vkuse." :D :D :D Totiž pôst je moja taká obľúbená duchovná disciplína a s prestávkami (tehotenskými a kojacimi plus mínus) sa snažím, aby vždy bol súčasťou môjho života. Prečo? Lebo pôst má v sebe unikát. (iný než ten Čírovej :) Nenahraditeľný ničím iným. Skrze neho akoby mi prichádzala ohromná dávka sily, ktorú zo mňa tento svet stále vyciciava. Ja neviem, či to správne popíšem, a či to každý prežíva rovnako, ale ak telu na určitú chvíľu vypnem všetky kohútiky a vedome smerujem svoje vnútro na Božie veci, tak v ten deň som akoby nad všetkým čo sa deje a oveľa viac dokážem prežívať radosť, ľahkosť, vieru, vedomosť víťazstva Pána Ježiša, túžbu po Bohu a Jeho prítomnosti.
V ten deň sa zvyknem modliť za rôzne prielomy a víťazstvá jak v mojej rodine, tak v životoch ďalších. Prezradím, že pár z nás máme taký pondelkový pakt, že sa spolu pôstime a modlíme (každá doma) jedna za druhú, tam kde sme. Môžeš sa pridať, ak si v tom sama! :)
Máme v životoch miesta, ktoré skutočne iba Boh môže zasiahnuť. My ženy siahame často po rôznych riešeniach našich situácií a radi by sme to všetko nejako zvládli. Mama musí mať všetko tip-top, všetko musí kmitať ako hodinky. No ale čo, ak nekmitá ....
Ja som sa naučila a stále sa učím jednu (pre mňa) HROZNE zásadnú vec, že veci často jednoducho nejdú tak, ako si človek predstavuje. Máme ciele, no ani v päte netušíme aká cesta nás čaká. Preto denne uvoľňujem opraty a veci odovzdávam Bohu. Je to ohromne oslobodzujúce. Vo veciach, kde Boží zásah je jediným riešením, je čas na pôst. A telo keď nedostane svoje, tak duchu zrazu akoby padajú škrupiny z očí a štuple z uší (naozaj mám pri pôste vždy tento vnem). Raz sa preveľmi teším, keď zistíme, že čo sa vlastne všetko dialo v duchovných oblastiach počas pôstu. Dnes nám je mnoho zahalené a nechceme si zbytočne domýšľať, no keďže v Biblii bol pôst neoddeliteľnou súčasťou všetkých, čo Boha milovali a chceli Mu slúžiť tak, ako je toho hoden, tak verím, že pôst je takým hodeným dynamitom do hôrd našich pozemských starostí a bremien, aby uvoľňoval priechod tomu Božiemu životu, Božej realite: nie do toho, čo robíme my, ale do toho, ČO ROBÍ ON .
Ale ako začať? (Keď hladovku nikto neznáša) Ak začínam po dlhšej dobe s pôstom, tak som si najskôr dám taký "póldňový" - že od rána do 12stej. Hanba - nehanba, neriešim či je to málo či veľa, proste chcem začať. Najskôr je to taký nezvyk, ale dve veci sú v tedy dôležité: veľa piť (čaje, džúsy, vývary) a oddeliť si čas pre modlitbu. Človek si zvykne, a už to potom vôbec nie je také hrozné, práve úplne naopak! Neskôr si posúvam hranicu - od rána do 14stej, po niekoľkých týždňoch, do 16stej a tak ďalej. Rola ženy matky je náročná a Pán nechce od nás, čo by sme nezvládali. Preto ak sa inak nedá, treba začať pomaly. Pán nám dá múdrosť ako sa rozvíjať i v tejto oblasti, keď naša túžba sa bude tiahnuť za Ním - a to je ten najvyšší cieľ.. (Ešte dodám, že pri veľkých návaloch hladu odporúčam suchár, lebo cieľom nie je odpadnúť od hladu, ale učiť sa krotiť svoje telo). Veľmi túžim, aby v mojom i tvojom živote, pôst nikdy nebol len nejakým náboženským úkonom, ale aby to bol úkon srdca a túžby, keď môžme povedať:
Pane toľko pokazím, a ty ma prijímaš, obmývaš ... čo môžem pridať k Tvojmu dielu? ... NIČ, preto to jediné čo mám - tuto tento svoj život - ten ti dávam...