MUČO čas

Premýšľam nad ďalším príspevkom a v tom mi príde otázka od Terky: Ako vediete deti k Bohu? Máte, rituály či veci, cez ktoré "vlak nejede"? Takže Teri, na tvoju otázku odpovedám v tomto príspevku :)

Máme totálne na srdci, aby naše deti túžili úprimne po Bohu. Dalo by sa o tom veľa hovoriť a písať, tak sa teraz zameriam aspoň na jednu vec. Keď sa človek zamyslí nad svojimi predimenzovanými dňami, uháňajúcimi zbesilou rýchlosťou, nezostáva nám rodičom nič iné, ako si implementovať aspoň jedno AP (absolútne pravidlo), ktorým zámerne zastavíme čas - a bude iba o blízkosti, dôvernosti, pokoji a modlitbe. Keďže uprostred dňa je takéto dačo takmer nemožné, myslím, že najprirodzenejšie je mať tento čas s deťmi pred spaním. Deti vtedy veľmi oceňujú, keď je pred spaním ešte niečo iné, ako len "vypnúť svetlo". 

Naše AP je, každý večer pól hoďka takého - nazvem to pracovne - MUČO času (Modlenie, Uklľdnenie, Čítanie, Objímanie). Počas dňa nie je vždy čas naše mláďatká v kľude pomojkať, pritúliť si ich a preto je super, keď aj deti vnútorne vedia, že večer tento čas určite príde. Je to pre nich ako emocionálny zmrzlinový pohár pre dušu. Sadneme si spolu do jednej postele, chvíľu sa len tak stískame, kecáme trošku. Tie menšie deti, keď vidia, ako sa väčšie túlia, tak aj oni sa chcú. Hlavné je, mať tento zvyk. (Ak je dieťa introvertnejšie a zdá sa, že nie je na túlenie, tak to ešte neznamená, že ho nepotrebuje. Pravdepodobne ho potrebuje najviac). Takže už sedíme natisnutí na seba. Potom im zväčša prečítam z nejakej dobrej knižky jeden príbeh. Niečo milé, nie moc dlhé, ale hodnotné. Staršie deti niekedy najradšej len kecajú, knižky už hádam od 12+ ani nie sú potrebné, ale zas tie menšie čítanie obľubujú ,takže striedame to. Deti si v takomto kľudnom čase dokážu spomenúť na všeličo, čo sa stalo počas dňa, čo ešte potrebujú sprocesovať, pofúkať nejaké boľačky zo školy, atď. Keď stíha, tak príde tato, kľakne si k posteli, vezme naše ruky a pomodlí sa on, či ktokoľvek z nás. Keď nestíha, pomodlíme sa bez neho . Vždy za konkrétne veci dňa, tak, aby to bolo osobné a nie len odrecitované. Staršia dcérka sa rada modlí, pospopína v modlitbe všetko od svojich škrečkov po neposlušných spolužiakov. Totiž veľmi túžime deťom odovzdať taký - podľa mňa moc dôležitý odkaz do života, že modlitba je v prvom rade TÚLENIE SA K BOHU! Ako sa oni túlia k rodičom, môžu sa túliť k Ježišovi a cítiť sa bezpečne. Po túlení môže nasledovať všetko ostatné - ďakovanie, prosenie, prímluvy - no tá prvotná intimita, to je proste základ. 

Po modlitbe si niekedy zvykneme raz prečítať zbásnenú kapitolu z Biblie. Ja som tú metódu učenia detí pasáží Písma naspamäť už niekde spomínala, ale kto by mal záujem, na konci príspevku ho pripájam. Totiž, ako rodič si uvedomujem, že to najvzácnejšie, čo môžem deťom vkladať do srdca, je Božie Slovo. Vysvetľujem : "Vieš, naučiť sa Slovo Božie naspamäť, je ako vložiť do svojho srdca niečo nebeské, čo potom vytláča z neho to zlé. Lebo často samy ani nevieme ako by sme sa malo zmeniť". Táto metóda "učenia" by mala byť samozrejme prevedená vždy absolútne príjemným a povzbudzujúcim spôsobom. Inak to má presne opačný efekt.

Cez prázdniny je dosť rozbitý režim, neskoršie sa chodí spať a je ťažké mať nejaké pravidlo. Ale počas školského roka by to nemusel byť až taký problém. Ak nestíhame, tak sa len vystískame, pomodlíme a ideme spať. Ale sama vidím, ako blahodárne pôsobia tieto večery na deti, a nie len duša, ale i duch sa tým "vykrmuje". Keď je to všetko prirodzené, úprimné, pozitívne a v láske, tak takýto večer je balzam i pre rodiča.

Metóda: Nie je to vôbec nič náročné, žiadne zámerné memorovanie. Tri, štyri večeri za sebou sa iba raz prečíta pasáž. (napr. Žalm 23, čo by hádam mal poznať každý.) Pripájam ho tiež k príspevku.) Na piaty večer deti opakujú posledné slovo z vety: Rodič: Hospodin je pastier ... Deti: môj. Rodič: Vôbec nič mi .... Deti: nechýba. Atď. Ďalší večer posunieme o slovo: Rodič: Hospodin je ..... Dieťa: pastier môj. No a takto, až kým to samy od seba nebudú vedieť. Hranicu posúvame vždy až vtedy, keď deti automaticky doplňujú. Je to pre nich zábava, a pri hutnom povzbudzovaní, je to veľká radosť, keď sa dostanú do cieľa a vedia celú kapitolu. (a bonus je, že sa celú kapitolu naučí aj rodič). Kto by chcel viac zbásnených pasáží, dajte mi vedieť. Cmuk