Mám sen. Preložiť všetky knihy od A.W. Tozera do slovenčíny. Lebo hoci písal v povojnovej generácii, jeho odkaz sa uchoval akoby v časovej kapsuli práve pre dnešnú dobu. Bol nie len teológom, rečníkom, pastorom, autorom... predovšetkým bol uctievačom.  Reže priamo do živého, mnohým sa jeho slová nebudú páčiť. Ale jemu je to už jedno. Nikdy nekázal pre to, aby mu ovečky neušli, ale pre to, aby sa prebudili zo spánku. Žil pre jediné - aby bol navrátený Boží majestát do cirkvi, a aby sa cirkev vrátila tam, kde vzišla, do vôle, pôsobenia a vedenia Ducha Svätého. Toto je prvá kapitola z maličkej no za to hromobijúcej knihy: Cesty k moci.

1. Moc v akcii

Najväčšou udalosťou histórie bol príchod Ježiša Krista na svet, aby žil a zomrel za ľudstvo. Ďalšou najväčšou udalosťou bol vznik Cirkvi, aby stelesnila život Krista a po celej zemi šírila poznanie o Jeho spáse.

A to vôbec nebola ľahká úloha, ktorej Cirkev čelila hneď po tom, ako zišla dole zo svojej hornej miestnosti. Pokračovať v práci človeka, o ktorom sa vedelo, že zomrel - a zomrel tak, ako zločinci zvyknú zomierať - a čo viac, mali presvedčiť ostatných, že tento muž vstal zmŕtvych, a bol Synom Božím a Spasiteľom. Táto misia bola, čo sa predpokladov týka, už hneď od začiatku úplne odsúdená na zánik. Kto by uveril tak podivnému príbehu? Kto by veril v niekoho, koho spoločnosť odsúdila a ukrižovala?

Ponechaná sama na seba, Cirkev by bola zahynula, ako tisíce nezdarených siekt pred ňou. Pre budúce generácie by neostalo vôbec nič.

To, že Cirkev takto neskončila, bolo iba vďaka zázračnému elementu, živlu ktorého bola plná. Tento element bol zabezpečený prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý zostúpil počas Lentíc zmocniť Cirkev, aby mohla splniť svoju úlohu. Pretože Cirkev nebola iba organizáciou, či len hnutím, ale chodiacim stelesnením duchovej sily. A dokázala si za pár rokov vydobiť také fenomenálne morálne víťazstvá, že na to neostalo žiadne iné vysvetlenie - len to, že za tým celým bol Boh.

V skratke, Cirkev začala v moci, posúvala sa v moci a napredovala jedine v moci. Keď viac moc nemala, zaryla sa do bezpečia a pokúsila sa zakonzervovať to, čo nadobudla. Lenže jej požehnanie bolo ako manna - cez noc sa začervilo a zhnilo. A tak sme budovali kláštory, scholastiku, inštitucializmus - a tie všetky mali jedno spoločné - absenciu duchovnej moci. Počas cirkevnej histórie sa každý návrat k novozákonnej moci vyznačoval novým posunom, čerstvým hlásaním evanjelia, rozmachom misíjného zápalu, a každé potlačovanie tejto moci sa zas vyznačovalo vzostupom nových mechanizmov pre konzerváciu a ochranu.

Ak je táto analýza korektná, tak potom sa dnes nachádzame v štádiu veľmi nízkej duchovnej moci. Pretože zaprieť sa nedá, že moderná cirkev si zapchala uši a silou mocou sa snaží zachrániť to málo, čo jej ostalo. Postráda duchovné poznanie, že jej najlepšou obranou je útok. A je až tak ochabnutá, že aj keby toto poznanie mala, nevie ho dať do praxe.

Ak máme napredovať, musíme mať moc. Pohanstvo postupne úplne obkľučuje Cirkev a jej jedinou reakciou je občasný výjazd, či nejaká krotká kampaň na vylepšenie morálky. Takéto aktivity nie sú viac než len potiahnutie spiaceho obra za ucho, ktorý je až tak ospalý, že je mu to úplne jedno. Naše aktivity sa dokonca môžu dostať i do novín, ale v skutočnosti nemajú dlhú trvanlivosť a čoskoro upadnú do zabudnutia.

Lenže Cirkev musí mať moc, musí vyvolávať bázeň, má byť morálnou silou, ktorej je potrebné čeliť. Ak má znovu nadobudnúť svoju stratenú pozíciu duchovnej prevahy a revolucionalizovať svojim posolstvom, musí sa stať tým, kým už raz bola.

A keďže slovo "moc" je kadejako zneužívané, tak vysvetlím, čo tým vlastne myslím:

Je to duchovná sila dosť veľká na to, aby znovu vyprodukovala veľkých svätých. To pokolenie mäkkých, neškodných kresťanov, ktoré vyrástlo v našej generácii je iba veľmi chabým príkladom toho, čo milosť Božia dokáže, keď operuje v moci uprostred ľudského srdca. Emocionálne "prijatie Ježiša, ako svojho Pána", ktoré sa medzi nami praktizuje, sa len ťažko podobá na tie obrovské životné zvraty, ktoré poznáme z minulosti. Potrebujeme moc, ktorá transformuje, ktorá plní dušu tým sladkým omámením, čo premení bývalého prenasledovateľa cirkvi a razom je bez seba pre lásku Kristovu. Dnes máme teologických svätých, ktorí sa dokazujú svätými tým, že poznajú grécky originály. Lenže my potrebujeme svätých, ktorí svätosť dokazujú svojim životom, ktorí nepotrebujú konkordanciu pre svoju autentičnosť.

Po druhé, pod mocou myslím duchovné pomazanie, ktoré prinesie to nebeské pomazanie na naše bohoslužby, ktoré osladí naše spoločné stretnutia Božou prítomnosťou. Na takom svätom mieste sa budú mainstreamové pohľady či osobnosti zdať ako niečo vykoľajené a veľmi zarmucujúce Ducha Svätého. Dôraz bude kladený tam, kde má byť - na Pána Samotného a na Jeho Posolstvo tomuto svetu.

Ďalej mocou myslím to, že nebeská kvalita učiní Cirkev niečím zázračným. Tým najväčším dôkazom našej slabostí v súčasnosti je, že na nás už viac nie je nič tajomné či bázeň vyvolávajúce. Vynašli vysvetlenie na Cirkev - a to je najistejší dôkaz jej pádu. Už máme len veľmi málo vecí, ktoré by neobsiahla psychológia či štatistiky. V rannej Cirkvi sa stretávali na Šalamúnovom nádvorí a prítomnosť Božia bola tak silná, že "ľudia sa neodvážili k nim pridať". Videli horiaci ker a zo strachu si držali radšej odstup. No ale kto by sa dnes bál popola? Dnes si dovolia ísť tak blízko, ako sa im zachce. Dokonca si tresnú tú údajnú nevestu Kristovu po chrbte, ako svojho starého známeho.

Ak majú vôbec niekedy nespasení ľudia znovu nadobudnúť bázeň z nadprirodzeného, musíme my znovuobnoviť dôstojnosť Ducha Svätého. Znovu musíme spoznať tú obdivuhodnú záhadu, ktorá prichádza na ľudí i cirkvi, keď sú plní moci Božej.

Znovu opakujem, je to tá účinná moc, ktorú Boh má, či pre biblické alebo post-biblické éry, uvoľňujúca sa do Cirkvi i do okolností vôkol nej, ktorá spôsobuje že jej aktivita prináša ovocie a je nepriateľom neporaziteľná. Zázraky? Áno, tam a vtedy, keď sú nevyhnutné. Odpovede na modlitby? Zvláštne zaopatrenie? To všetko i viac. V evanjeliu Marka je súmarum:  "oni šli a hlásali evanjelium všade a Pán pracoval s nimi, potvrdzujúc ich slová znameniami." Celá kniha Skutkov a to najlepšie obdobie cirkevnej histórie počnúc novozákonným obdobím sú práve popisom tohto verša.

Pasáže, ako je napríklad druhá kapitola Židom, stoja ako výstraha neveriacim kresťanom dnešných dní: "Boh tiež svedčí spolu so znameniami a zázrakmi a rôznymi divmi a darmi Ducha Svätého, podľa Svojej vôle." Chladná cirkev je nútená interpretovať tieto pasáže. Vstúpiť do nich nedokáže, tak ich odvysvetľuje. Trošku žonglovania, trošku citátov, čo nemajú biblický základ, čokoľvek je dobré, len nech si môže zachovať svoju tvár a ospravedlniť svoju polomŕtvosť. Takáto defenzívna exegéza nie je ničím, len útočiskom pre neveriacu ortodoxiu, úkryt pre Cirkev príliš slabú, než aby vstala.

Nikto, kto pozná fakty nemôže zaprieť potrebu nadprirodzenej pomoci v práci vo svete evanjelizácie. Sila sveta nás tak beznádejne preskočila, že to pre nás znamená buď skutočnú Božiu pomoc, alebo absolútnu prehru. Kresťan, ktorý vykročí von bez viery v zázraky, sa vráti späť bez ovocia. Nikto sa nehrnie do nemožných skutkov, kým nie je zmocnený Bohom nadprirodzena. "Moc Pánova bola s nimi", a to je garancia nášho víťazstva.

A nakoniec, totou mocou myslim, že je to Božie vnuknutie, ktoré pohne srdcom a privedie poslucháča k pokániu a k viere v Krista. Nie je to dar reči, logika ani argument. Nie je to žiadna z týchto vecí, hoc môže byť sprevádzaná s ktoroukoľvek z nich. Je to prenikavejšie než myšlienka, znepokojujúcejšie než svedomie a presvedčivejšie než dôkaz. Je to ten nežný div, ktorý sprevádza pomazanú kázeň, tá tajomná operácia ducha na ducha. Takáto moc musí byť prítomná do určitej miery vždy, ak niekto má byť spasený. Je to to ultimátne uschopnenie bez ktorej ani tí najhorlivejší hľadači nenájdu tú opravdivú spásonosnú vieru.

Všetko je ako rovnica, v kresťanskej práci budeme mať toľko úspechu, koľko máme moci. Ani menej ani viac. Nedostatok ovocia v nejakom období nie je nič iné, iba dôkazom nedostatku moci. Vonkajšie okolnosti nás môžu zdržať na určitý čas, no nič nemôže dlho obstáť proti čírej moci Božej. Je to ako bojovať s otvoreným bleskom, ak je niekto v ofenzíve proti tým, na ktorých Boh vylieva svoju moc. Oponent bude buď zničený alebo zachránený. Prinesie mu to život, alebo smrť.

"A vy prijmete moc" to Božie zasľúbenie i Božie zaopatrenie. Zbytok je na nás.