Lisa a jej levice

Sľúbila som, že preložím túto Lisinu kázeň. V 40 stupňových teplotách, v miernom omámení, s kvapkami potu na čele, hoci len prsty mi klepotali, som to konečne dokončila. Lise Bevere je v skutku pozoruhodná žena, má všetko možné čo za sebou, preto si neodpustím pár viet o nej.

Keď mala 5 rokov,  keď prišla o jedno oko kvôli rakovine. Vyrastala v katolíckej rodine a ako mladá žila veľmi promiskuitný život. Nevyhla sa jej bulímia či nezdravá sebahodnota, až kým na vysokej nestretla (už dnes svojho muža) Johna Bevere. Pozval ju na biblický piknik. Hoci sa jej to tam zdalo všetko čudné a úplne vzdialené, Boh sa jej dotkol a premenil jej život. S Johnom sa vzali a mali 4roch synov. Nemala rada ženy, preto pri každom narodenom synom ďakovala Bohu, že je to chlapec, lebo si nevedela predstaviť, ako by zvládla babské dramatické scény a výkyvy nálad. Avšak Boh ju volal do služby k ženám. Nechcela o tom ani len počuť, pretože kresťanské ženy jej vždy pripadali falošné a ohováračné. Okrem toho kvôli svojmu handycapu neznášala vystupovanie na verejnosti. Boh jej povedal: "Nie si tým, kým sa vidíš. Si niekým, kým ťa nik nevidí. A ja nechám, aby to, čo je v tvojom vnútri predišlo tvoj život. Stvoril som ťa smelou a preto sa budeš musieť vrátiť na cestu, ktorú som pre teba prichystal." A keď sa jej narodil štvrtý syn, povedala Bohu: "Dobre, idem do toho....!"  Roky sa potom modlila za mentorku, avšak nikdy žiadnu nedostala. Boh jej povedal: "Ženy nepotrebujú mentorky, potrebujú matky, tak buď ňou ty!"

Napísala viacero kníh. Zo všetkých srší jej úprimnosť, autentickost a priamosť. Sama vraví, že v 90tych rokoch vôbec nebolo v móde byť authentický a povedať veci tak, ako naozaj sú. Hovoriť otvorene o svojich zlyhaniach, chybách a prehrách. Póza - vyzerať dobre pred ľuďmi bolo vždy to najdôležitejšie, no nie pre ňu, a práve nepokriteckosť otvorila dvere jej služby. 

Normálne nemám čas prekladať kázne, je to zdĺhavé, no nejak ma hnalo to, že práve táto bude pre teba bude požehnaním. Pre mňa každopádne bola. Stále potrebujem, aby ma niekto vyzýval k odvahe byť tým, kým ma Boh chce mať. Totiž denne  bojujem s dojmom, že strach je naše kultúrne dedičstvo. Strach z ľudí, z mienky iných, zo strápnenia sa, zo zlyhania, len nech si myslia, že všetko je tip top dokonalé - tento démon stojí za každým stĺpom. Na opačnej strane stojí (ne)schopnosť pochváliť, povzbudiť, úprimne uznať, druhého vyzdvihnúť a mať z toho radosť, posunúť v pred, dokonca pred seba.... - niečo, čo poznáme už len ako hrdinstvo zo starého amerického filmu. 

A predsa - Nebáť sa ľudí, posúvať ich vpred a všetko ostatné, čo znamená žiť pre Krista, presahuje kultúru, v ktorej žijeme. To mám stále na mysli.

Želám požehnané počúvanie, nech v tebe ostane len to, čo pre teba má Duch Boží .