Septembrová lekcia...

No konečne som sa dopracovala k písaniu. Od septembra som nastúpila znovu učiť, a hoci na materskej človek bojuje s časom o preteky, po materskej už ani nezoskakuje z bežiaceho pásu :D Takže čo pomôže? Mne: Dobre nastavený režim, všetko chystať vopred a držať sa svojich "absolútnych pravidiel" . Pýtala sa ma mamička z Čiech, že či som si dokázala nájsť svoju hodinku s Pánom aj napriek zvýšenému tempu. A musím povedať pravdu, že som si ho nemusela som nijako extra vytvárať, lebo mi ho Pán normálne vopred nachystal. Je to skutočne Jeho milosť, lebo v škole počas dňa učievam 5 hodín a mávam medzi tým vždy jednu hodinu voľnú. A pre mňa je tak či tak nevyhnutné odobrať sa na tiché miesto, keďže hluk z celého dňa je dosť vyčerpávajúci. Zavriem sa do tichého kabinetu a naberám síl, aby som mohla pokračovať. Mám tam priestor sa modliť a čítať si - čistý luxus, za ktorý som neopísateľne vďačná.(No ak by som si nemohla urobiť kabinet svätyňou, tak by som pravdepodobne vstávala o hodinu skôr.) 

Ale čo ma prvý mesiac nového kolotoča najviac zdesilo, bola "bežnosť života" - keď sa každý deň dokola točí o tom istom - o práci a domácich povinnostiach. S mužom koncom septembra pozeráme na seba a vravíme si, "fuj to je hnusná predstava žiť celý život dokola takto isto...." (Pár rokov sme žili v službe na plný úväzok, alebo v službe "na vieru" a bežný kolotoč života bolo vždy niečo, čo sme nechceli, aby nás pohltilo). Začala vo mne kvasiť nespokojnosť. A tak sa modlím, ako nájsť v tejto dileme nejaké poučenie, Boží pohľad. "Pane o čom je toto obdobie našeho života?" No a akurát si v kabinete otváram verne známy príbeh o Manne a Izraelitoch. Sto krát počutý príbeh, ale zrazu na mňa vyskočia verše, kde Izraeliti frflú "Čo? Zase? Zase toto dokala? A dokedy ešte?" Vravím si, človeče, veď to som presne ja . Boh nám dáva Mannu - Jeho zaobstaranie potrieb v púšti, ale človek chce zasľúbenú zem, a to hneď teraz, tú ideálnu predstavu života. A tak miesto vďaky či pokornej prosby, je iba "Zase to isté? Fúj..." A tu sa v študijnej Biblii (inak fantastickej pomôcke, veľmi odporúčam) nachádza poznámka o tom, že skúška s Mannou bola kľúčovou skúškou pre Izrael. Podľa ich reakcie Boh potom rozvíjal ďalšie udalosti. A keďže reakciou nebola vďačnosť, ale reptanie, tak Boh ich musel nechať stáť na jednom bode. A to ma trafilo rovno do čela, hovorím si, uf, tak ja som práve touto kľúčovou skúškou prepadla.

Rozjímanie nad týmito Božími pravdami a neobyčajnými cestami, činenie pokánia a dovolenie Duchu Božiemu nastaviť moje rozmýšľanie mi umožnilo pochopiť, že v živote človeka prichádza aj obdobie "bežnosti", keď sa nachádza stále na púšti (ešte nevidí naplnené zasľúbenia) a vidí Mannu - Božiu starostlivosť v jednotlivých oblastiach. V tomto období je kľúčom VĎAČNOSŤ, ktorá odomyká dvere neobmedzeným Božím možnostiam (hoci v praxi to jednoduché nie je).  No ak človek začne brať vážnejšie Boha než seba, zažije ohromnú slobodu od seba samého a tým otvára klietku svojho bežného kolotoča.

Takže toto bola moja septembrová lekcia. Želám Vám i sebe VĎAČNÝ október :)