Cirkvi sa zíde každý Churchill

Dočítala som Skutky Apoštolov a nechce ma opustiť myšlienka, že takmer všade kde sa Pavol objavil s evanjeliom spôsobil v meste vzburu. Nerobil to samozrejme zámerne, ale často krát to bola reakcia ľudí na posolstvo: "Modly sú mŕtve a jediná Pravda a Cesta k Bohu je Ježiš Kristus ukrižovaný a vzkriesený Boží Syn." Kázanie evanjelia, či akákoľvek aktivita na nepriateľovom poli dvíha opozíciu. A mne koluje v hlave otázka: Chcelo by sa mne kvôli evanjeliu spôsobovať niekde vzburu? Či dvíhať akúkoľvek opozíciu? A moja odpoveď znie: Nie. Pokoj je mi nadovšetko. Nechcem nikoho búriť. Zdá sa mi to nebiblické, hoci je toho plná Biblia. Čo mi to tu teda uchádza? Som príliš ovplyvnená kultúrou, v ktorej žijem? ČI?

V tom mi mysľou prebehne scéna z filmu, ktorý vo mne zanechal nezabudnuteľnú stopu "The darkest hour" (Najtemnejšia hodina). Winston Churchill má urobiť najťažšie rozhodnutie v histórii modernej Európy. Tento film od úplného začiatku evokuje silnú duchovnú paralelu.

Churchill bol mnohými považovaný za starého blázna, čudáka, odtrhnutého od reality, úplne inak zmýšľajúceho než všetci politici. Británia zúfalá z nezastaviteľného pokroku nemeckej armády sa potrebovala okamžite rozhodnúť o osude Británie i zbytku Európy. Nik z politikov také niečo nechcel vziať na seba. Do tejto role je z noci na deň zvolený práve Winston, ktorému síce ľud fandí, no politici ho nevedia vystáť. Dilemu však treba rýchlo rozlúsknuť: Podpíše Británia a Francúzsko (najväčšie veľmoci) mierovú dohodu s Hitlerom? - nech už to v praxi znamená čokoľvek, mohlo by to zaručiť, že národy prežijú. Avšak nik dopredu nevie, čo bude znamenať, žiť v područí Hitlera. Alebo sa zmobilizujú všetky vojenské jednotky, hoci ich počet je žalostne malý, nehovoriac o vybavení a o všeobecnom strachu z vopred prehranej bitvi. Britský senát a hlavne tí najvplyvnejší sú jednoznačného názoru: Za každú cenu musíme podpísať mierovú dohodu. (- radšej platiť diablovi daň a prežiť, než bojovať a o všetko prísť.) Lenže Winston to videl úplne inak. A jediný. Mierová dohoda bola pre neho neprijateľná. Dookola presviedčal: Musíme zmobilizovať všetky armádne jednotky proti Hitlerovi a bojovať až do poslednej kvapky krvi. Nesmieme sa mu vzdať pre zdanlivý mier!!! To nikdy nebude skutočný mier! Staneme sa jeho posluhovačmi. A to sa nikdy nestane!

Tlak na Winstona bol ohromný. Všetci sa vnímali ako porazení - lepší je chabý mier, než totálna porážka. Ohromná odolnosť a statočnosť Winstona, ktorá som presvedčená, že mu pre ten moment bola daná zhora, spôsobila, že nakoniec presvedčil anglického kráľa a v tej najtemnejšej hodine Európy zadal povel: "Armáda do zbroja! Bojujte zo všetkým čo je vo vás! Hitlerovi sa nevzdáme! Nikdy!

Vodcovia očakávali najväčšiu porážku histórie. Avšak armáda bojovala ako o život a nakoniec vydobyla mier pre Európu. Pre nás.

A čo sa deje dnes? Satan zaberá obrovské územia a jeho moc je tak ohromná, že cirkev sa oproti tomu zdá, ako stagnujúca, miniatúrna armáda bez vojnovej taktiky, so starobylým (hoci najmocnejším) arzenálom, ktorý ale nevie poriadne používať. Diabol je prefíkaný, používa najmodernejšie technológie, ak sa mu nepodarí človeka zlákať materializmom a honbou za pozemskými úspechmi, iste sa mu ho podarí zruinovať starosťami, depresijami, zničením rodiny, či každým možným druhom hriechov.

A tak denne vo vzduchu visí akási tichá a nevyslovená "mierová zmluva" - diplomaticky znejúci návrh: "Máš rodinu, malý okruh priateľov, svoje milé malé aktivity. A môžeš si ich nechať. ALE nikdy nesmieš PREKROČIŤ svoj kruh! Nikdy nevystupuj von, do môjho revíru! Keď ty dáš pokoj mne, ja dám pokoj tebe."

Mňa desí to, že mám chuť povedať: "Áno, chcem mať hlavne pokoj. Je potrebné sa prehnane aktívne sa púšťať do bytiev, na ktoré pravdepodobne ani nemám? Žiť vo svojom mikrosvete mi maximálne vyhovuje...."

Churchill v cirkvi je asi nie veľmi obľúbená osoba. Neustále pripomína, že vonku zúri boj o duše, že sa musíme mobilizovať, začať brať vieru vážne. Hoci diabol obsadzuje už takmer všetko, čo sa len dá, a nás je málo, nesmieme sa poddať a vymeniť zdanlivý kľud, za Kristovo poverenie - hlásať evanjelium svojim životom, činiť učeníkov (alebo aspoň jedného), nájsť si miesto v medzere, vykročiť von zo svojho kruhu, začať niečo robiť, dať do toho všetko, byť za každú cenu užitočný pre Boha.Na to sa z hory ozve hlas "britského parlamentu": "Stav je hrozný, nie je to možné. Jediné, čo môžme od ľudí chcieť - je aby aspoň prežili."

Ja sama sebe musím nastavovať budík, lebo cesta najmenšej rezistencie je najklzkejšia, som na nej akoby automaticky. Je to ako korčuľovať do kopca - buď dám do toho všetko a posúvam sa pomaly vpred, alebo sa zastavím a už sa kĺžem dole. Komu sa to chce? Stať sa "Churchillom" pre svoju rodinu aj cirkev, podporovať "Churchilla" vo svojom manželovi, synovi, pastorovi - to je každodenné preplieskanie sa k Božej realite. A je to ťažké aj preto, lebo ten zlý vie, že tam kde sa tejto role chopia muži, tam nastáva satanov koniec!

Churchill v tom bol sám a vôbec netušil, ako to dopadne. My nie sme tak úplne samy a dokonca poznáme koniec. Po celý čas stojíme na strane Víťaza.

Prepečie sa mi nejako môj "mierový pakt", pretože mám na to dôvody? ... keď hľadám odpoveď v Písme, kladnú nenachádzam. Ale nachádzam obrovskú milosť, pretože ešte stále sa volá "DNES"...

Dávajte si pozor, aby nikto z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale denne sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to "dnes", aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. Veď máme účasť na Kristovi, pravda, len ak si zachováme až do konca také pevné rozhodnutie, aké sme mali na začiatku. Žid.3:12-14

film na stiahnutie: