Četovanie s Duchom Svätým - Revolúcia pokoja

Dlho som už nič nepridala, lebo hoci som písala celé leto, nestíhala som písať sem na blog. Preto som ostala celkom vyvalená, keď sa mi objavila sledovanosť. Sú to len čísla, osoby nevidím, no teším sa z toho, že stále je tu čo vyhrabať na čítanie :) A samozrejme celý september ma už prsty svrbia, lebo vo mne dlhšie horí téma, o ktorej chcem písať. Len mi stále čosi do toho prichádza - a v ubehanom septembri je to hlavne zámerné spomaľovanie a zastavovanie času. Snažím sa praktizovať to, čo by A.W. Tozer opísal ako:

Pre nás, čo žijeme v tejto nervóznej dobe, by bolo múdre aby sme po celý deň rozjímali nad našimi životmi a dňami pred Božou tvárou ako tí, čo žijú na prahu večnosti.

Jednou nohou vo večnosti a druhou tu v tomto momente. Čím ďalej nad tým rozjímam, tým viac mi dochádza koľko vecí v živote je ako para, ako kúdol dymu. Na chvíľu sa niečo objaví ako keď fajčiar z cigarety vydýchne, a potom je to fuč ... zabudne sa na to, lebo ďalšie a ďalšie kúdole dymu preberajú našu pozornosť. Až keď sa pozrieme naspäť, čudujeme sa - prečo sme sa vlastne nad tým toľko trápili? Čoho sme sa tak báli? Prečo nás to tak pohltilo, keď dnes si už na to ani poriadne nevieme spomenúť? Koľko z toho sa to týkalo toho, čo je nepominuteľné? .... Retrospektíva je veľmi dobrá vec, no rozjímanie o tom, na čom skutočne záleží súbežne so súčasnosťou, tak to je niečo iné. To je život na úplne inej úrovni.

Nikdy pred tým som si to tak bytostne neuvedomovala. A asi by som ťažko na to prišla, ak by mi Duch Boží nevnukol, nech s Ním vyskúšam jednu vec. Niečo, o čom som ani netušila, že vovedie loď môjho vnútorného života na tak pokojnú morskú hladinu, moju dušu do absolútneho uspokojenia v Kristu. Hlbšieho, dôvernejšieho, stálejšieho. Je to takmer slovami neopísateľné, ten pokoj, spokojnosť a šťastie v Božej blízkosti. Je to niečo, čo ma presahuje a neviem to porovnať so žiadnym iným prežívaním. Je to viac, ako len šťastné emócie, chvíľa radosti či pokoja. Je to skôr ako rieka, čo neustále plynie, pokojná hladina mora v mojom bruchu. Áno v bruchu, tam niekde uprostred môjho vnútra. Odtiaľ vyviera. Presne tak, ako to popisuje Pán Ježiš:

Kto verí vo mňa. Ako hovorí Písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra. Ján 7:38

To grécke slovo pre "vnútro" čiže "kollias" - skutočne v preklade znamená "brucho" alebo "lono". Tam na tom mieste majú vyvierať prúdy vody živej. A čo je to tá živá voda?  Verše pokračujú vysvetlením:

To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria.  Ján 7:39

Je to tajomstvo, ktoré Duch Boží znovuzrodenému zjavuje. A tomu kto po Ňom skutočne túži, sa On osobne a individuálne venuje. Toho On mentoruje. V našom vzťahu s Ježišom skrze v nás prítomného Ducha Svätého máme prístup k nesmiernemu nebeskému bohatstvu a dedičstvu. Čítame o tom dokola, počujeme o tom v kázniach, a predsa je to akoby nedosiahnuteľná utópia, niečo, čo tak často zlyhávame previesť do nášho bežného, strachom, neresťami a starosťami naplného života. Porazenci - tak sa vnímame oveľa častejšie, než ako Nebešťania - nový druh človeka, ktorého jeden preklad skvelo vystihuje:

Moja stará identita bola ukrižovaná spolu s Kristom a už nežije. A v podstate tento nový život už nie je ani môj, pretože Kristus žije Svoj život skrze mňa, On i ja žijeme spojení v jedno. Gal. 2:20 TPT

Ohromné tajomstvo však? Ako ho žijeme v praxi?  Ako vchádzame hlbšie a kráčame stálejšie v tejto Božej realite?

Keď počas koronového obdobia sme boli všetci zastavení a vykoľajení z bežných rutín, mnohí si povedali, že tento čas využijú na niečo užitočné, na niečo nové. A ja tiež. Tento izolovaný čas, keď som vo svojom vonkajšom svete bola riadne dezorientovaná, rozhodla som sa každú voľnú chvíľu venovať tomu, aby som naučila poznať a milovať Ježiša viac, ako pred tým. Každá bunka v mojom tele bola zmagnetizovaná touto túžbou a vedela som, že v Ňom sa nachádza úúúplne všetko, čo  potrebujem.

Modlila som sa, čítala Slovo, knihy od tých, čo milovali Božiu prítomnosť, rozjímala som, zapisovala som, učila som sa uctievať ako nikdy pred tým - úplne sa rozvinúť pred Božím majestátom, obdivovať Jeho ohromné aspekty. Uctievať Ho nie, ako by sa človeku chcelo, ale uctievať Ho ako Boha. A Duch Svätý potvrdzoval každý krok, vynášal veci z môjho vnútra, radikálne uzdravoval v hĺbkach, učil ma ako rozoznávať Jeho hlas, ako sa nebáť, že to pokazím. Všetko som si zapisovala. A potom mi dal výzvu: 

Vymeň svoje vnútorné rozhovory a všetko, čo sa odohráva v tvojej hlave, za rozhovor so Mnou.

Wow. A to sa dá? Vždy, keď som sa o niečo také pokúšala v minulosti, vzdala som to po pár dňoch, pretože to chcelo veľa vytrvalosti a zaumienenosti, a tá moja myseľ bola riadne tvrdý oriešok. Nikdy som to nedotiahla do konca. No aj tak som nesmierne po tom vždy túžila, mať stály a nerozdeliteľný vzťah s Duchom Svätým. Obdivovala som životné príbehy mužov a žien, čo naplno zasvätili svoje životy nepretržitému spoločenstvu s Bohom. A bolo zaujímavé, že všetci svoj proces premeny popisujú podobne - že zo začiatku je to proste náročné a vyžaduje to neúnavné vedomé presmerovávanie toku myšlienok - z toho bežného prúdu do rozhovoru s Duchom Svätým. Avšak po nejakom čase takéhoto sústavného prepisovania našich myšlienkových ciest sa zrazu komunikácia s Duchom Svätým stáva automatickou reakciou našej mysle. Woooooow. To je pecka, nie? Ostávať neustále v Ňom, hovoriť s Ním stále a bez námahy. Veď to je sen. Je to fakt možné? Keď som o tom prvý krát čítala, myslela som, že je to "superschopnosť", ktorú sa dokážu naučiť iba "superľudia". A to ja určite nie som. Poznám si svoju hlavu. Už si si niekedy uvedomovala nad čím celý deň rozmýšľaš? Keď som si urobila takúto revíziu myšlienok, to mi stačilo. Starosti, obavy, prehrávanie rozhovorov a rôzne podobné nekonečné zbytočnosti. Nič, o čo by sa mi oplatilo urputne bojovať. Totiž vraj mnohí stroskotajú na tom, že sa nechcú vzdať svojich myšlienok, je to pre nich priveľká obeť. Toto však nebol môj prípad, ja som chcela raz a navždy pochovať anomáliu: "už nežijem ja, ale väčšinu času vo mne žijú starosti, obavy a zbytočnosti". 

Hoci to akokoľvek veľmi chcem, viem, že to ľahké nebude. Lebo povedať si, že "rozmýšľaj nad niečím iným" je asi to isté, ako puberťákovi povedať "uprac si izbu". 5 sekúnd.... a už si zase robí svoje. Veď to na sebe skús. Zistíš, aká je myseľ tvrdohlavá, chce si rozmýšľať nad čím si chce, a o to viac, keď sa k nej pridajú emócie. Preto bolo pre mňa Filip. 4:8 vždy veľkou záhadou. Ako mám neustále - čiže od rána do večera upriamovať svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné? Ako je možné mať stále takto nastavenú myseľ? Tento verš sa mi vždy páčil, ale ako ho dať do praxe? Prečo je to so mnou tak, že ráno si čítam Slovo, modlím sa, zažívam s Pánom úžasný čas a potom idem robiť bežné veci, a zrazu keď sa niečo pokazí, už aj mi to berie vnútorný pokoj, začnem sa hnevať, sťažovať, ľutovať, alebo si robiť starosti? Niesť ovocie Ducha, keď všetko ide hladko, to nie je umenie. Kríza odhaľuje, o čo sa v srdci skutočne opieram. V múdrych knihách som sa dočítala, že hlavným dôvodom, prečo to tak je, že rozdeľujem svoj život na VŠEDNÉ - otravné každodenné rutiny, bežné situácie a momenty, ktoré chcem, nech už sú rýchlo za mnou a na SVATÉ - čo sú tie zmysluplné na večnosť napojené aktivity, momenty, či rozhovory. Áno, niečo je na tom nekonzistentné a s Písmom to nesedí. Dnes je mi to jasné, že "už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus" neznamená behať z jedného poschodia na druhé, ale že Kristus žijúci aktívne vo mne spôsobuje to, že bežné robím sväto a to sväté robím bežne. A toto zaviesť do každodennej praxe ma naučil ten Pán Profesor, Duch Svätý. Na Jeho výzvu som povedala, "Áno, chcem to, idem do toho!" 

Zo začiatku, presne ako vravia skúsenejší, to bolo náročné, lebo som musela počas celého dňa vedome vstupovať do toku svojich myšlienok, uvedomovať si nad čím rozmýšľam a tento tok potom premeniť na rozhovor s Duchom Svätým ako so svojim najbližším Blízkym, s ktorým preberám všetko.  Ten rozhovor sa potom mení na modlitbu, prosbu, vďaku, obdiv či uctievanie, v tej ktorej situácii. Je to otváranie očí k Božej realite. Lepšieho uvedomovania si toho, čo sa deje v mojom duchu, než toho čo sa deje v mojej hlave, či v mojom okolí. Je to moje spoliehanie sa na Neho a nie na vlastné sily, či na iných. Keď napríklad uprostred nejakého stresu v mojom vnútri vnímam Jeho tichú rieku, zistila som, že mám dve možnosti. Prepadnúť emóciám, alebo sa vystrieť po tomto pokoji. A to chce moje vedomé rozhodnutie, ktoré nikto za mňa neurobí. Ak to neurobím, vždy vyhrajú emócie. Musím si uvedomiť, že keď Duch je v pokoji, tak aj ja môžem ostať v pokoji, nech je situácia akákoľvek.  Je to taká škola vnímavosti a spolupráce s Duchom Svätým. A nie len v kríze ale neustále. On mentoruje a ja sa musím rozhodnúť, či sa nechám viesť. On je úžasne trpezlivý a jeden krok môžeme opakovať aj tisíc krát, ak je to potrebné. Len proste neprestať. Lebo bez Neho je to znovu o mne, o tom, ako to nezvládam. No s Ním je to o Ňom, o tom ako On formuje Kristov obraz vo mne. A ja len zíram, ako pri každom spomenutí mena Ježiš sa mi rozochveje srdce láskou a kamkoľvek sa pozriem, všetko mi pripomína Božiu genialitu, pred ktorou sa musím skloniť a uznať, že On je jediný Boh, že On najlepšie vie, že ja to nemusím vymyslieť, že On to už dávno pradávno pre mňa vymyslel. Rozjímať nad tým kým je, uctievať každým dychom, a činiť Ho slávnym na každom kroku  - toto je moje vysnívané dedičstvo.

Preto o tom píšem, lebo možno aj v tebe horí rovnaký oheň. Prosím len sa nenechaj odradiť neľahkým začiatkom. Ja mám veľmi hyperaktívnu myseľ, vraj normálne trvá 21 dní kým sa myšlienkové cesty prepíšu, no ja som asi až po dvoch mesiacoch zistila, že rozmýšľam úplne inak. To bolo ohromné uvedomenie, že moja myseľ skutočne automaticky konverzuje, že je už vlastne úplne závislá a potrebuje vyhľadávať Ducha Svätého na každom kroku, v každej situácii. Je to neskutočná Božia milosť, ktorú máme rovnako k dispozícii všetci. A je to hrozne veľký paradox, že čím je myseľ závislejšia takýmto spôsobom na Bohu, tým je slobodnejšia, uvoľnenejšia, pokojnejšia, koncentrovanejšia a napojená na ducha v našom vnútri. Koryto rieky ducha pre Ducha sa rozširuje a prevažuje všetko ostatné. Tento neustály rozhovor je ako rieka prúdiaca do všetkých kútov a oblastí života. Prináša ohromný pokoj a vedomosť Božej prítomnosti, ktorá stavia všetko do Božieho svetla, spôsobuje aby Kristus a ja sme boli jedno. Aby On bol uprostred. A to, čo s Ním nemá nič spoločné, je zrazu ako parazit, ako vysávač času a energie, a musí preč. Ideš do toho? 

Prečo niektorí "nachádzajú" Boha takým spôsobom, akým ho iní nenachádzajú? Prečo Boh niektorým Svoju prítomnosť zjaví a zástupy ponechá boriť sa v šere nedokonalej kresťanskej skúsenosti? Je samozrejmé, že Boh to chce pre všetkých a vo Svojom dome nemá "obľúbencov". To čo urobí pre jedno Svoje dieťa, urobí pre všetky Svoje deti. Rozdiel neleží v tom, čo robí On, ale rozdiel je v nás. 

 A. W. Tozer