6. kap. Cez vyliatie Ducha

Nezainteresovaný pozorovateľ, čítajúci bez hendikepu doktrinálnych predsudkov, by z Písma hneď pochopil, že Boh túži, aby Jeho práca medzi ľuďmi napredovala častým vylievaním Ducha na Jeho ľud vždy, keď to potrebuje a je pripravení to prijať.

Tento výrok tvrdím s plným vedomím, že bude prudko spochybnený niektorými učiteľmi. "To nie je biblické," povedia, "modliť sa a očakávať vyliatie Ducha. Predsa Duch bol vyliaty už raz na Letnice a odvtedy Cirkev neopustil. Modliť sa za Ducha Svätého by znamenalo ignorovať historický fakt Letníc."

Toto je argument používaný na odradenie každého očakávania, ktorý úspešne utlmuje mnoho kongregácií a umlčuje ich modlitby. Lenže v takomto názore leží iba zdanlivá logika, nadradená ortodoxia, no a čo je najhoršie, je v úplnom kontraste s Božím Slovom a mimo harmónie spôsobov, akým konal Boh počas histórie.

Biblia nepodporuje toto "jednorázové" požehnanie. Naopak, povzbudzuje očakávať "spŕšky požehnania" i "veľké prúdy vôd na suchú zem". Je nemožné, aby vyliatie, ktoré sa stalo počas Letníc, malo účinok na tých, čo tam vtedy neboli prítomní, alebo na zhromaždenia, ktoré ešte neexistovali. Je jasné, že duchovný benefit Letníc je potrebné predlžovať, aby presahoval životy tých prvých, ktorý ho obdržali. Duch nemal naplniť iba prvých 120, ale i ostatných, v opačnom prípade požehnanie tejto skúsenosti zanikne smrťou posledného člena pôvodnej skupiny.

Hoci sa nám toto všetko zdá úplne logické, Písmo nám dáva ešte väčšie uistenie: Po nejakej dobe po Letniciach, sa veriaci stretli na modlitbách, aby sa modlili za moc čeliť ťažkostiam, ktoré na nich prišli, aby získali Božiu pomoc, ktorú tak potrebovali:

"A keď sa modlili, miestnosť, v ktorej boli zhromaždení, sa zatriasla a všetci boli naplnení Duchom Svätým, a rozširovali Božie slovo v odvahe." (Sk.4:31). 

Niektorí z tejto skupiny boli tí, čo zažili i Letnice. A je ťažko pochopiteľné, aby Boh konal v protiklade s vlastnou vôľou tým, že ich po Letniciach znovu naplnil. Takéto vyliatia Ducha sú zaznamenané v Skutkoch kapitolách 8,10 a 19. Všetky sa udiali niekoľko rokov po pôvodnom vyliatí.

V skratke povedané, Novozákonné učenie ohľadom vyliatia počas Letníc bolo historickým počiatkom éry, ktorá bola charakterizovaná kontinuálnym vylievaním Ducha Svätého.

Prostredníctvom proroka Joela Boh zasľúbil, že v posledných dňoch vyleje Svojho Ducha na každé telo. Fráza "posledné dni" sa vzťahuje na obdobie od prvého príchodu Pána Ježiša až po druhý. Dr.C.I. Scofield píše vo svojich poznámkach ohľadom Skutkov 2 a Joela 2: že Božie zasľúbenie vyliatej moci je určené pre Cirkev počas celého jej pozemského boja a o tomto nám hovoria i záznamy za posledných 2000 rokov. Zatiaľ, čo bolo všeobecné kresťanstvo spokojné len s tým, že má svoje vierovyznanie a formu, vždy tu existovali menšie skupiny i vo väčšom tele, ktoré boli dôkazom týchto zasľúbení a tešili sa z ovocia Letníc. Mocné hnutia zvané "reformácie", vypôsobili misíjne aktivity, náhle prebudenecké vzplanutia v komunitách i národoch, ktoré boli znamením priamej Božej intervencie.

Nebolo to až tak dávno, keď tieto duchovné navštívenia darovali svetu Moravských bratov, Metodistov či celú galaxiu mocných kazateľov a misionárov, ktorých mená sú v Knihe Života. A aj v týchto dňoch, v ktorých žijeme máme roztrúsené dôkazy, že Boh ešte stále vylieva Svojho Ducha na ľudí. Mocné skutky, ktoré sa dejú v Škandinávskych krajinách, Západnej Indii či francúzskej Indočíne, môžu byť vysvetlené len ako nové kapitoly Božej ešte nedokončenej knihy Skutkov Ducha Svätého.

No a teraz, teda ak Boh chce stále vylievať Svojho Ducha na nás, prečo potom tak málo kresťanov a málo zborov zažíva túto skúsenosť podobne ako v prvej Cirkvi? Niektorí to zažívajú a s radosťou sa k tomu priznávajú, no prečo je ich tak málo? Keď to máme stále k dispozícii a toto zasľúbenie je stále garantované, čo nás teda tak brzdí?

V odpovedi, ktorú ponúkam je obsiahnutá analýza, ktorá pochádza z môjho modlitbami i bolesťou plného pozorovania:

Jednou prekážkou k prijímaniu moci je všade rozšírený strach z našich emócií. A zašlo to až tak ďaleko, že sa to stalo fóbiou mnohých, ktorí to ozaj myslia s Bohom vážne. Tých, ktorí budú hodinu sedieť vedľa hľadajúceho a varovať ho pred jeho emóciami, akoby to bol sám diabol. Biblický učitelia hovoria toľko proti emóciám, až sa hanbíme k nim priznať, akoby to bolo niečo nerestné. V modernom vyučovaní stoja pocity a viera proti sebe, a poslucháč tomu rozumie tak, že každé vystavenie sa svojim emóciám je nevhodné až telesné, a tomu sa treba za každú cenu vyhnúť.

Tento anti - emocionalizmus, hoc je podporovaní i dobrými ľuďmi a cestuje v kruhu pravovernej spoločnosti, je bezdôvodným úsudkom, nebiblickou doktrínou a je v násilnej opozícii psychológii i zdravému rozumu. Kde sa v Biblii píše, že pocity a viera stoja proti sebe? Faktom je, že viera pocity vyvoláva rovnako ako pocity vyvoláva sám život. Môžeme mať pocit bez viery, ale nikdy nemôžeme mať vieru bez pocitu. Viera, ako chladné, bezemočné svetlo je Písmu absolútne neznáme. Viera Biblických hrdinov popísaná v knihe Židom pravidelne vzrušuje naše emócie a vedie k pozitívnym skutkom smerom k viere. Výrok, zasľúbenie či varovanie vždy produkovalo korešpondujúce vybudenie emócií v srdci veriaceho. Noah bol "pohnutý strachom". Abrahám sa "potešil" a poslúchol. Kniha skutkov je vlastne úplne celá o bujarej radosti. Pravdepodobne najlepší sumár k tejto záležitosti napísal Pavol v liste Rimanom, "Lebo kráľovstvo Božie nie je iba jesť a piť, ale je to spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom." A Peter vraví, "Verte a tešte sa nevýslovnou radosťou plnou slávy."

Ďalšou prekážkou je strach s fanatizmu. Inštinktívne dištancovanie sa od svetských výstredností a od hlúpeho nedisciplinovaného chovania sa niektorých, ktorí sa chvália svojimi duchovnými úspechmi, zatvorilo dvere moci pre mnoho pravých Božích detí. Boli príliš sterilní, aby prežuli to neohrabané správanie samozvaných dedičov Letníc. Urobili chybu, že celé vyučovanie o Duchu Svätom uzavreli spolu s nimi do jednej kategórie a následkom toho nechcú mať s niečím takým nič spoločné. Obete takýchto skúseností sa musia naučiť, že Duch Svätý je Duch Ježiša Krista, a že je tak úžasný a nádherný ako sám Spasiteľ. Mali by sme si v mysli držať Pavlove slová, "Lebo Boh nám nedal ducha strachu, ale moci, lásky a jasnej mysle." Duch Svätý je liekom na fanatizmus, a nie jeho príčinou.

Nasledovná záležitosť, ktorá ohromne brzdí Boží ľud je zatvrdenosť srdca spôsobená počúvaním tých, čo neustále kážu o Duchu, ale bez Ducha. Niet mrazivejšej doktríny ako je tá, ktorá o Duchu hovorí s chladnou pasivitou a vlastnou osobnou nevierou v Neho. Poslucháči odchádzajú v otupenej apatii, hoc boli práve povzbudení prijať naplnenie Duchom. Totiž je možné naučiť sa túto pravdu o Duchu, verne ju kázať, a napriek tomu byť totálne vyprázdnený Jeho moci. Poslucháči vnímajúc tento rozkol, odchádzajú s umŕtvenými srdciami. Neoponujú pravde, ale je to podvedomá reakcia na to, že realita je úplne iná. A málokedy si tí, čo počúvajú medzi sebou o tomto probléme povedia, lebo je to akoby niekto začul ozvenu, no nie hlas, akoby niekto zazrel záblesk, no nie svetlo samotné.

No a ešte by som spomenul jednu vec, ktorá je očividnou prekážkou toho, prečo veriaci nezažívajú radosť z moci Ducha Svätého: je to zaškolovacia rada pre hľadajúcich, aby to "vzali s vierou", keď majú pochybnosti o tom, či sú alebo nie sú naplnení Duchom Svätým.

Nuž áno, je to fakt, ktorý je popisovaný v celom Novom zákone, že výhody vykúpenia sa majú prijímať s vierou. Toto sú základy teológie vykúpenia a akékoľvek odbočenie môže byť fatálne pre pravú kresťanskú skúsenosť. Pavol učí, aby boli hľadajúci vyučovaní "vziať to s vierou". Ale niekde tu niečo nesedí. Jeden sa musí diviť, či tie slová "vziať to s vierou" znamenajú to isté, čo vyučujú moderní kazatelia, než čo to znamenalo za Pavlových čias. Pretože tu vidíme ostrý kontrast medzi Duchom naplnenými kresťanmi Pavlových čias a mnohými tými, ktorí tvrdia, že sú Duchom naplnení dnes. Určite prijímali Pavlovi veriaci Ducha Svätého s vierou, lenže oni Ho aj v skutočnosti ozaj prijali: no dnes tisícky ľudí prijmú Ducha vierou a aj veria, že Ho prijali, avšak svojou neprestajnou duchovnou slabosťou dokazujú, že Ho v skutočnosti nepoznajú a ani Jeho moc.

A problémom zdá sa, je náš koncept, naše pochopenie viery. Viera, tak ako ju Pavol videl, bola živá, plápolajúca vec, ktorá viedla ľudí k podriadeniu a poslušnosti Kristovým prikázaniam. Viera v súčasnosti však neznamená nič viac, než nepatrné prikývnutie na doktrínu. Mnoho ľudí, ktorí sú presvedčení, že Božiu moc potrebujú, nie sú ochotní prejsť bolestivým procesom smrti starému životu, a tak sa s úľavou obracajú k tomuto "vezmi to s vierou", ako k riešeniu svojho problému. Lenže takýmto prístupom spomaľujú progres Cirkvi a spôsobujú najviac problémov, keď nastanú ťažké časy. A až kým nezmenia svoj pohľad a nerozhodnú sa ísť tou ťažkou cestou, sú odsúdení k tomu, aby strávili svoje životy v tajnom sklamaní.

Nech je navždy každému jasné, že moc Ducha Svätého nikdy nikto neprijal tak, že by o tom nevedel. On sa vždy ohlási vnútornému svedomiu. Boh vyleje Svojho Ducha na nás, ako odpoveď na jednoduchú, no skutočnú vieru, ktorá je ide ruka v ruke s uvedomením si hlbokej chudoby nášho ducha, no mocnou túžbou nášho srdca, ktorá sa vyjadrí silným plačom a slzami. 

Kapitola 7: Jednota a prebudenie