5.kap.: Doktrinálne prekážky
Každý bežný pozorovateľ náboženskej scény súčasnosti si všimne dve evidentné veci: po prvé, že medzi nespasenými je veľmi slabé povedomie hriechu a po druhé, že bežný vyznávajúci kresťan žije tak svetsky a nedbanlivo, že je veľmi ťažké odlíšiť ho od ostatných. Moc, ktorá privádza hriešnika k usvedčeniu, a ktorá uschopňuje kresťana, aby víťazil vo svojom živote, je niekde brzdená. Bolo by to príliš jednoduché zhodiť to len na jednu vec, pretože je mnoho vecí, ktoré stoja v ceste plného porozumenia privilégií, ktoré v Novom Zákone máme. Avšak jeden druh prekážok obzvlášť vyčnieva a môžeme povedať, že predstavuje skutočne veľký problém. A to sú nesprávne doktríny, či prílišný dôraz na jednu správnu.
Chcem vypichnúť niekoľko takýchto doktrín a robím to s úprimnou nádejou, že to nevyvolá kontroverzie, ale nás to privedie k serióznemu preskúmaniu vlastných postojov.
Fundamentálne, základné kresťanstvo je dnes hlboko ovplyvnené pravekým nepriateľom sebaspravodlivosti a rozporu. A krédom tohto rozporu je jednoducho povedané: "Sme spasení vierou a skutky nemajú v spasení miesto. Niečo urobiť - to sú skutky, a na tých nezáleží. Že, ak veríme správnym spôsobom, tak potom na tom, čo robíme až tak nezáleží. Rozvod medzi presvedčením a chovaním je absolútny a konečný. O hriech sa raz a navždy postaral kríž, skutky sú mimo okruhu viery a tak nemôžu stáť medzi Bohom a veriacim. - Takto v skratke znie učenie rozporu. A hlboko vsiaklo do základov moderného kresťanstva a je prijaté masami, ako Božia pravda. Je to doktrína milosti vysvetlená nesprávnou logikou až do miery absurdity. Vezme učenie ospravedlnenia vierou a prekrúti ju tak, až ju deformuje. Sužovala aj apoštola Pavla v prvej cirkvi a bola spúšťačom jeho najilustratívnejšieho vysvetlenia. Keď vzišla otázka, "Máme ďalej hrešiť, aby sa rozšírila milosť?" on odpovedá "Nie!" spolu s tým ohromným argumentom z Rimanom ôsmej kapitoly.
Tí, ktorí dnes zastávajú názor rozporu si aspoň pre jednu vec zaslúžia náš rešpekt: ich motívy sú čisté. Ich omyl vyplýva z toho, že nadmerne zväčšujú milosť a slobodu evanjelia. Začnú správne, ale nechajú sa uniesť za hranice Písma tým, že sú otrocky verní svojej nedisciplinovanej logike. Je vždy nebezpečné izolovať pravdu a potom ju tlačiť po hranicu bez ohľadu na ostatné pravdy. Písmo neučí, že milosť nás oslobodzuje na to, aby sme robili zle. Naopak, oslobodzuje nás na to, aby sme robili dobre. Medzi týmito dvoma koncepciami milosti je však veľká priepasť. Môžeme to nazvať princípom kresťanského systému, že čokoľvek umožňuje hriech, to je proti Bohu aj proti človeku.
Hneď po prvej svetovej vojne vypukla epidémia populárneho evanjelia, ktorá kládla dôraz na takzvané "pozitívne" evanjelium. Ich sloganmi bolo "uver", "vízia", "program". Vychádzalo to z objektívnych okolností. Ľudia vzplanuli proti povinnosti, rozkazom a tomu, čo pohŕdavo nazývali "desatoro zákazov". Hovorili radšej o "veľkom", "láskavom" Ježišovi, ktorý prišiel pomôcť úbohým, ale dobre to mysliacim hriešnikom, aby konečne zvíťazili. Kristus bol prezentovaný ako mocný, no nie ako príliš konkrétna Odpoveď na modlitbu. Posolstvo voči Ježišovi podporovalo postoj "On nás nakŕmi bochníkmi a rybami". A tá časť Nového zákona, ktorá vyzerá, ako podnet k svätému životu sa starostlivo upratala. Ako "negatívna" totiž nebola tolerovaná. Tisíce ľudí hľadalo pomoc, no nemali najmenšiu túžbu všetko opustiť a nasledovať Pána. Vôľa Božia bola interpretovaná, ako "poď si pre to". Kristus sa stal užitočnou výhodou, avšak Jeho nesporné právo na Panstvo nad životom veriaceho bolo takticky zrušené.
Mnoho z toho je už história. Ekonomická kríza v tridsiatich rokoch to pomohla ukončiť, keď viac veľké stretnutia neprinášali žiadny zisk. Avšak zlé ovocie pretrváva dodnes. Prameň myšlienky evanjelia bola znečistený a je stále bahnitý. Napríklad jedna vec, ktorá ostala ako prívesok z tých gala časov, je vyhovujúci zvyk hádzať všetko na diabla. Nikto by nemal cítiť osobnú vinu, veď to bola diablova robota, tak prečo za to viniť hriešnika? A tak sa stal univerzálnym vinníkom ľudského zla od Adama až pod dnes. Niekto raz povedal, že veď my geniálni, sympatickí hriešnici nie sme vlastne až tak zlí, sme len zvedení sladkými motúzmi toho prefíkaného starého Vydedenca ponebeských oblastí. Naše hriechy nie sú vyjadrením našej rebelskej vôle, sú to iba modriny od diablových kopancov.
Prečo by sa potom hriešnici mali cítiť vinní, ak sú len obeťou cudzieho zla.
Pod takýmto učením nieto sebaskúmania, sebasúdenia, no za to je tam kopec sebaľútosti nad nespravodlivosťou, že sme sa my nevinní hriešnici dostali do diablových rúk.
Nuž ale, iste žiaden študent Biblie nepodcení temné Satanovo dielo, avšak pozor, lebo činiť ho zodpovedným za naše hriechy znamená žiť v smrteľnom sebaklame. A zvod, ktorý sa lieči najťažšie je ten, ktorý je ten náš vlastný.
Ďalšia doktrína, ktorá brzdí Božiu prácu, a ktorú počuť takmer všade je, že hriešnici nie sú stratení pre to, že zhrešili, ale pre to, že neprijali Ježiša. "Ľudia nie sú stratení pre to, že vraždia, nejdú do pekla lebo klamú, kradnú, rúhajú sa, ale pre to, že neprijali Krista." Toto krátkozraké kázanie do nás vráža neustále ako blesk a len zriedkavo niekto z poslucháčov namieta. Argument na podobnej báze by bol hneď vypískaný, ako hlúpy, ako napríklad: "Ten muž s rakovinou umiera, no nie je to rakovina, ktorá ho zabíja, ale to, že odmieta liečbu." Nie je jasné, že jediný dôvod, pre ktorý muž potrebuje liečbu je, že už nad ním visí ortieľ smrti kvôli rakovine? A jediný dôvod prečo ja potrebujem Spasiteľa je, že len On dokáže zachrániť, keďže kvôli hriechom, ktoré som spáchal nado mnou visí ortieľ pekla? Odmietať uveriť v Krista je symptóm hlbšieho zla v živote človeka, nevyznaných hriechov a nevôľe opustiť zlé cesty. Vina leží v páchaní hriechu, a dôkaz tejto viny vidíme v odmietaní Spasiteľa.
Ak sa niekto cíti, že by tento dôvod mal zmietnuť zo stola, že je to iba zbytočné rečnenie, nech si dá radšej najskôr malú pauzu: doktrína, ktorá tvrdí, že jediným hriechom, ktorý pôsobí naše zatratenie, je odmietnutie Ježiša, je zásadnou súčasťou dôvodu našej momentálnej slabosti a nedostatku morálnej pevnosti. Je to iba uhladený teologický nepravdivý sumár, ktorý sa v mysli moderného kresťana stal súčasťou jeho základov viery a práve preto je ho veľmi ťažké napraviť. Hoc vyzerá úplne neškodne, je ohromne škodlivý, pretože odstraňuje našu zodpovednosť za naše vlastné morálne správanie. Okráda hriech o jeho hrôzostrašnosť. A kde sa nerieši hriech, tam moc plynúť nemôže.
Ďalšou doktrinálnou prekážkou je, že ľudia sú tak prirodzene slabí, že nedokážu dodržať Boží zákon. Naša morálna bezmocnosť sa do nás vštiepuje kázňami či piesňami, až kým úplne neochabneme a vzdáme to. A zároveň nám je hovorené, že musíme prijať Ježiša, aby sme boli ušetrení od hnevu za porušenie zákona! No bez ohľadu na to, čo na to vraví intelekt, ľudské srdce nikdy neprijme fakt, že sme zodpovední za porušenie zákona, ktorý nedokážeme dodržať. Položil by otec na trojročného syna 200 kilovú záťaž? A potom by ho bil za to, že ho nedokáže uniesť? Tak človek sa dokáže, alebo nedokáže zapáčiť Bohu? Ako to teda je. Lebo ak nedokáže, tak potom nie je morálne zodpovedný a nemusí sa ničoho báť. Ale ak dokáže, a predsa to nerobí, vtedy je vinný a ako vinný hriešnik bude nakoniec poslaný do pekla. A toto je fakt. Ak by Biblia mohla hovoriť sama za seba, bude hlasno vyučovať o doktríne zodpovednosti za vlastné hriechy! Lenže ľudia hrešia, lebo hrešiť chcú. A ten hlavný spor medzi Bohom a ľuďmi je, že oni neurobia ani tú časť Božej vôle, ktorej rozumejú, a ktorú by mohli robiť, ak by chceli.
Niektorí učitelia však interpretovali Pavlovo svedectvo v Rimanom siedmej kapitole, ako doktrínu morálnej neschopnosti. Lenže ak Pavlovo vnútorné trápenie vysvetlíme takto, tak bude v protiklade so všetkým ostatným, čo o Pavlovi vieme. Bude to akoby Pavol neustále porušoval zákon i Desatoro. On však zároveň špecificky tvrdil, že žil v dobrom svedomí pred Bohom, čo pre Židov znamená jediné - že dodržiaval požiadavky zákona. To Pavlovo zvolanie v Rimanom sa netýkalo základnej morálnosti Desiatich prikázaní, ale vnútornej svätosti, ktorú zákon nedokázal udeliť.
Je čas, aby sme si to ohľadom zákona v hlave ujasnili. Slabosť zákona bola v troch záležitostiach: 1. nedokázala odstrániť hriechy - čiže ospravedlniť, 2. nedokázala mŕtvych oživiť - čiže obnoviť, znovuzrodiť, a 3. nedokázala zo zlého srdca urobiť dobré - čiže posvätiť. Vyučovať, že neschopnosť zákona leží v ľudskej neschopnosti naplniť jeho jednoduché požiadavky pre správanie, je veľká a radikálna chyba. Ak by zákon nemohol byť dodržaný, znamenalo by, že Boh vložil na človeka neunesiteľné bremeno a potom ho trestal za jeho nedodržanie. Ja uverím čomukoľvek, čo v Písme je, ale necítim povinnosť veriť učeniu, ktoré je očividne mylným úsudkom, ba čo viac je v protiklade s Písmom a poburuje zdravý rozum.
Biblia vo všetkých príbehoch automaticky ráta s tým, že Izraeliti vedia poslúchnuť zákon. Odsúdenie na nich padá pre to, že hoc túto schopnosť mali, odmietli ju. Hrešili nie z poľutovaniahodnej slabosti, ale z dobrovoľnej vzbury voči Božej vôli. A to je vždy tá vnútorná prirodzenosť hriechu, úmyselné odmietnutie poslúchať Boha. No napriek tomu sa mnohí stále snažia presvedčiť hriešnikov, že oni vlastne nemôžu za to, že zhrešili.
Táto móda ospravedlnenia hriechu, hľadania teologickej obhajoby namiesto jednania s tým, ako sa jedná s urážkou voči Bohu, má na nás ohromne zlý vplyv. Avšak hlboké prešetrenie vlastného srdca a rezolútne odvrátenie sa od zlého ide až tak ďaleko, že prináša naspäť do cirkvi moc Ježiša Krista. Láskavá kázeň na túto tému a plná sĺz, by mala byť počuť znova a znova, kým príde prebudenie.
Protirečenia v doktrínach, o ktorých sme hovorili, sú dôvodom našej oslabenosti. Je to tak, že kresťan nezažije veľkú Božiu moc, kým konečne nezačne premýšľať tak, ako má. Či už Metodisti mali alebo nemali vo všetkom pravdu, to je stále otvorená otázka, avšak ich vodcovia vysvetlili doktrínu tak zrozumiteľne, že nezavádzali ľudí do bludných kruhov. Vo svojej filozofii viery nemali takéto protirečenia a to bolo pre nich zdrojom sily. To isté platilo u Finneyho prebudeniach. Boh si použil Finneyho na to, aby ľudia ohľadom viery začali konečne správne zmýšľať. Možno neboli úplne všetky jeho závery správne, no podarilo sa mu odstrániť doktrinálne slepé ulice a paty, a začal ľudí posúvať smerom vpred k Bohu. Pred svojich poslucháčov predniesol morálne "buď - alebo", aby vždy presne vedeli na čom sú. Vnútorný zmätok spôsobovaný skrytými protirečeniami v jeho kázaní nemal miesto. Aj dnes by sa nám zišiel takýto Finney.
Nasledujúca kapitola 6: Skrze vyliateho Ducha